Taká nijaká.
Obojaká.
Bieločierna.
Priečna.
Trochu nudná.
Bežná.
Ako každá druhá.
Tuhá.
Ako taká tuha.
Nevýrazná.
Hlučne tiché žieňa.
Zubami som okusovala pútko od zipsu. Zlozvyk z malička, ale nie je predsa nič chutnejšie ako v daždivom dni oblizovať trpkú medenú chuť a škrípať s tým medzi zubami. Neskôr som sa naučila s tým prestaň. Veľa vecí som sa naučila sama. Ale dneska mám povolené všetko. I byť malým dievčatkom so zlozvykmi. A mať strach. Nedôveru.
Sivý kabát. V mojej hlave prekrstený na bezdomovecký. V posledných rokoch som sa zviezla na mnohých farbách. Pred pár rokmi to bola fialová. Podľa mňa veselá, ale chladná farba. Potom prišlo veľmi dlhé obdobie modrej farby. Tiež je to chladná farba, ale je o čosi pokojnejšia, nie je taká živá ako fialka. Modrá je dobrá. Má v sebe niečo nežné a jemné.
V posledných dňoch sa začínam stotožňovať s myšacou. Teda sivou, ak by sme mali pomenovať veci správnymi menami. Tiež je to chladná farba, ale už aj smutná.
Sivá je nenápadná. Plachá. Bojazlivá. Človek má chuť ju pofŕkať vodovkami a zamazať farebnou paletou na ktorej zaschli zabudnuté temperky, lebo sama o sebe je tak desivo... prázdna. Nevýpovedná. Nedá sa z nej čítať.
Sivá je zvláštna. Malo by byť za ňou niečo viac, ale nie je. Je to len zmeska bielej a čiernej. Niečo medzi.
Strhaná.
Životom dotrhaná.
Zdrapy.
Nepískajú po nej chlapi.
Nikomu nešmakuje.
Nikomu sa nepáči.
Každý sa len otočí.
A z cesty odbočí.
Len s ňou zmetie zem.
,,Hej ty dievča, sem!“
,,Och, to nie si ty.“
,,No tak, uhni mi z cesty!“
,,Nepleť sa sem!“
Občas túžim nájsť samú seba. Stabilizovať sa do jedného celku a nájsť svoje hranice. Občas túžim nemať strach z toho, čo (ne)bude. Ubezpečiť sa o tom, že to čo robím je správne. Nemať v sebe naklonovaných zo desať verzií, z ktorých si ľudia môžu vybrať tú, ktorá im vyhovuje najviac (a tých zvyšných deväť sa potom začne medzi sebou hádať). Chcem byť len jedna. Jedna jediná.
(nie, naozaj nemám bipolárnu poruchu, ani rozdvo(tro)jenú osobnosť a ani nič podobného rázu)
A pre niekoho by som chcela byť jedin(ečn)á. Výnimočná.
Hm.
Viete, ono to bolí, keď pre niekoho neexistujete.
Vždy až tá druhá.
Nikomu nie drahá.
Jedna z množstva.
Jedna z družstva.
Jedna z radu.
Pouličného smradu.
Ohorok.
Nedopalok.
Odtok.
Smetie.
Tá čo sa vždy
pod nohy pletie.
Pretože je taká.
Nijaká.
Pretože je taká.
Nijaká.
Je taká.
Ni.
Ja.
Ká.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Nemať v sebe naklonovaných zo desať verzií, z ktorých si ľudia môžu vybrať tú, ktorá im vyhovuje najviac (a tých zvyšných deväť sa potom začne medzi sebou hádať). Chcem byť len jedna. Jedna jediná.
Vždy až tá druhá.
Nikomu nie drahá.
Jedna z množstva.
Jedna z družstva.
Jedna z radu.
Pouličného smradu.
Ohorok.
Nedopalok.
Odtok.
Smetie.
Tá čo sa vždy
pod nohy pletie.
Pretože je taká.
Nijaká.
Pretože je taká.
Nijaká.
Je taká.
Ni.
Ja.
Ká.
proste. sme výrazné a zároveň nás nik nevidí. neboj, my si počkáme na niekoho, kto uvidí pod povrch