Ešte doteraz som mal vyšúchané ruky od oceľových pút a súdny príkaz – nemal som ku ihrisku približovať bližšie ako na sto metrov. Ale to, kde som teraz bol, sa sotva mohlo nazývať detským ihriskom. Bolo to smetisko uprostred ktorého trónila vyšúchaná červená šmykľavka, ukradnutá zrejme z nejakej ulice medzi panelákmi, ktorá bola tak v zúfalom stave, že sa naozaj nedala brať ako niečo detské a bezpečné. Konštrukcia sa kymácala už len pri jemnom fúknutí vetra, pretože oporné nôžky a rebrík nemala zabezpečený do zeme betónom.
Ale to, čo sa na tej šmyklavke hralo, som bezpečne mohol nazývať dieťaťom – bola to maličká cigánka, na sebe špinavé šortičky, ešte špinavšie tielko prevísajúce cez povolenú gumu šortiek. Všetko to oblečenie jej bolo veľké, asi tak o tri, alebo štyri čísla. Keď sa ako taká mrštná lasička šplhala po rozheganom rebríku, šortky jej vzadu padali a ukázalo sa, že nemá na sebe žiadne nohavičky, takže sa na mňa usmieval len snedý bucľatý zadoček s polkami pevne zarezanými do seba.
Rozmýšlal som, či by ju jej matka oželela. Isto mala tucet hladných krkov a jedno decko hore dole by si možno ani nevšimla. Ale čo ak to bola jej najmilšia dcéra – predsa toto dievčatko bolo obzvlášť chutné, hlavne tá jej jamka v brade a kučeravá ofinka padajúca do veľkých čokoládových očí. Možno ju o tri roky znásilní vlastný otec, alebo brat. Možno ju už znásilnili. Čertvie, koho to zaujíma? Jedno znásilnenie hore dole, možno sama už nebude vedieť na prstoch spočítať, koľko chlapov mala. Ak vie vôbec počítať. Ak bude vôbec môcť počítať.
Keď som si predstavil, že moje staré chlípne ruky sa dotýkajú jej stehien, jej vzdorujúceho sa hrudníku s bradavkami ako lienky urobilo sa mi nevoľno, ako keby som už pár dní nejedol. Bol som na túžbu vyhladovaný. Stálo to za ten pár sekundový skrat môjho tela? Stálo, rozhodne stálo. Stiahol by som jej kraťasky i to tričko, pritlačil ju vlastným telom o zem, alebo strom a spustošil by som ju. Najprv by som ju všade pooňuchával, všade, aj tam dole (dúfal by som, že nezacítim ten známy močovitý zápach), potom ju všade pooblizoval, za uškami, medzi prstíkmi a polkami a nakoniec – bravúrne zakončil svoje smrteľné dielo prudkým spojením tiel. A potom by prišla na rad moja mocná ruka ako kyjak – ovalila by ju po hlave, alebo jej vykrútila krk ako kačici...
Smrť. Tak hrozné slovo, tak hrozný čin, prehrešok. Nie, nie som vrah, nechcem ním byť.
Zakalené oči sa mi vyjasnili od túžby – nechcem jej ublížiť, však je to preboha len nevinné dievča, tak krásne sa hrá na tej šmyklavke, taká je živá, duchaplná, energická – ako jej kučery, ktoré sa jej omotávajú na krku ako brečťaň. Nie. Nechcem skrvaviť tie kávové nôžky, preťať jej nádherný úsmev a zodrať bradavky svojimi prehnitými zubami. Mám rad živé detičky, nie mŕtve detičky. Nie, nechcem byť zabijak, nechcem ubližovať. Nie. Nie. Stačilo už, dosť bolo -
Vzal som nohy na plecia a utiekol. K detským ihriskám som sa už nikdy nepriblížil. Prenechal som deťom bezpečné detské ihriská, na ktorom sa mohli hojdať ako slobodné motýle a hrať do nemoty, bez strachu, že by im niekto ako ja ublížil. Detské ihrisko symbolizuje predsa bezpečie, destvo a smiech – a všetky tie hračky – švihadlo, lopatka, farebná lopta – to všetko má ponúknuť dieťatu pocit šťastia, pocit, že destvo je nádherná súčasť života. Nechcel som, aby tieto sladkasté deti dospeli, len preto, že som sa nevedel zmieriť s tým, že mne otec moje destvo vzal v tmavom zákutí povaly...
Nechcel som, aby dospelo čo i len jedno dieťa na tomto svete. Nie spôsobom, ako som dospel ja.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár