Otváram dvere a ku nohám sa mi vrhajú pokrčené stanioly od čokoládok a cukríkov. Po nerovnej podlahe sa kotúlajú jahôdkovo voňavé a pastelovo ružové gulôčky z rozpadnutého náhrdelníka. Uschnuté ruže, staré zelenavé povliečky na posteľ, detské knižky, hromada zlámaných voskoviek, vrecúško s vodovými farbami a s poskladanými matrioškami tanierikov na vodu. Nehybná večne usmievajúca bábika Barbie, prívesok dalmatínca, detský rúž a korunka na hlavu z mačacieho zlata.
V miestnosti je pustený televízor a v ňom tancujú gumkáči. Pri televízore sú rozhádzané VHS-ká s kreslenými rozprávkami, kazety o Aladinovej zázračnej lampe a ošúchaný diskmen s veľkými neforemnými slúchadlami pripomínajúcimi gumenú odsávačku na záchod.
A v tej hromade je ona a ťažká v ruke sklenené guličky. Moja malá ja, asi tak šesťročná, prváčka na základnej, nevinná a detinská.
,,Ahoj maličká."
Ide rovno na vec. ,,Teta, dospejem?“
Čo mám odpovedať sama sebe? Nebudem si klamať.
,,Každí raz dospeje.“
,,Ja nie,“ bráni sa roztopašne, na sebe má pyžamko s ovečkami a pod ním červené gaťky s červenými bodkami. Vonia ako bielosivý púder, ako mokrá malta, ako porcelán – tak ľadovo a čisto vonia! A vlásky ako mastné páperie.
,,Ale aj ty.“
Brada sa jej začína triasť, oči strácať v hlbinách slzavého údolia – len si poplač, maličká – každý raz dospeje. To patrí k životu, táto rozvrátená pravda adolescentsva a postupného starnutia a šúverenia sa na jednu prehnitú slivku.
,,Ja nechcem dospieť!“
,,Ani aj maličká!“
,,Tak tu ostaň so mnou! Skryjeme sa v bunkry a nikto nás tu nenájde!“
Och. Takmer som zabudla na svoje skrýše pod bicyklami. Skrýša z pár diek a perín, karimatiek a starých madracov. Leziem po štyroch do temného a stuchnutého bunkra. Z kociek a knižky je postavený akýsi stolík a v detskom riade ma čaká malé občerstvenie – plastová mrkvička, malé stehienko z kuraťa a žemla.
,,Dáš si kávu, teta?“
,,A cigu, poprosím.“
Maličké dievčatko mi nalieva do ružového šáločku imaginárnu kávu a imaginárnym zapaľovačom mi zapaľuje moju imaginárnu cigaretu. Znalecky šluknem a vydýchnem.
Podáva mi Prúšu.
,,Povedz mi rozprávku o ňom!“
Je to mäkký zajačik z plsteniny a bavlny. Má ružové labky, červený prechladnutý nosík a čierne vystrašené očká z čiernych gombíkov. Na zadočku má chvostík.
Je mi do plaču.
Svet sa rozmazáva a ja sa ocitávam v smradľavej špinavej izbe plnej učebníc do školy, velavážených kníh o psychológií, sviečok, počítača a moderných vymožeností.
Nechcem dospieť.
Nechcem.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
flemi
2. 5.mája 2011 19:09
Mám vôbec napísať happy birthday?
3
Ťuk-ťuk-ťuk,
vo všetkom zlom je niečo dobré, aj keď sa nám to nechce vidieť.
Technická vecička: červené bodky na červených gatkách sa musia krásne vynímať.
A...
vlastne ani ja, ale ten proces som nestihla zastaviť a stalo sa to poza môj chrbát, mimo mojich očí a vlastne...
Kto povedal, kedy je človek dospelý?
Veď na číslach nezáleží!; týmto životným klišé sa oháňa temer každý jedinec človečej populácie.
Páči sa.
vo všetkom zlom je niečo dobré, aj keď sa nám to nechce vidieť.
Technická vecička: červené bodky na červených gatkách sa musia krásne vynímať.
A...
vlastne ani ja, ale ten proces som nestihla zastaviť a stalo sa to poza môj chrbát, mimo mojich očí a vlastne...
Kto povedal, kedy je človek dospelý?
Veď na číslach nezáleží!; týmto životným klišé sa oháňa temer každý jedinec človečej populácie.
Páči sa.
Napíš svoj komentár