Víkend so svokrou, aneb Blaváčka na dedine (denník).

Začalo to tak, že som nestíhala v piatok na autobusovú stanicu.

Bežala som sťa srnka s kŕčovými žilami najprv na električku a potom aj na autobus. Svojimi dvoma napratanými taškami (na tri dni, chápete to? Nakoniec som to oblečenie aj tak nevyužila) som vrážala do podráždených okoloidúcich, sústavne sa im ospravedlňovala a potkýňala sa pri tom o svoje šnúrky na teniskách (lebo ja mám stále obe ruky ľavé. Doteraz som sa nenaučila si tenisky poriadne zaväzovať a zastrkovať si dlhé konce šnúrok do vnútra). Kým som nastúpila do autobusu, už boli všetky miesta obsadené a tak som si do Piešťaň postála s ipodom napichnutým v ušiach a s nosom zastrčeným do knihy.

V Piešťaňoch sa uvoľnilo miesto, tak som si zobrala ponúknuté sedadlo a rozčapila sa na ňom so svojou prdelou. Tiež nastúpili dve sporo odeté dievčatá (zima ako v márnici a oni tam cupkali v minisukni a v chlpatých ružových norkových kožuštekoch dlhých tak po prvé rebro). Tie poslúžili ako dobré spestrenie nudnej cesty.

Do Topoľčian som si vypočula desať opisov chlapcov, ktoré sa daným dievčatám páčili a neviem prečo, mne sa namôjdušu zdali všetci rovnaký (aspoň z toho opisu – zo slov, že je čačaný, šumný, prdeloidný a má pekný háirstájl som sa veľa nedozvedela). Tiež som si vypočula dlhý a rafirovaný plán, ako pôjdu na diskotéku a ich rodičia sa to nedozvedia (plánovali sa stratiť v meste a potom ich mal naháňať úchylák na aute s tmavými sklami – áno, počujete správne – to bola tohtopiatková výhovorka, prečo prídu neskoro domov).

A potom som konečne vystúpila v nejakom úplnom západakove (čítaj Rybany), kde som mala prestúpiť na ďalší autobus, ktorý ma mal odviesť pekne krásne až do dediny môjho miláčika. Ako som vystúpila z autobusu, ovanul ma dedinský smrad. Kompost, sliepky a neviem čo všetko. A tu už som stretla svojho milovaného sedliačika. Čakal ma na zastávke, aby sa ubezpečil, že pôjdem rovno ku nim a že nepôjdem hysačiť niekam do poľa medzi muchomúrky a líšky, čo dávajú v lese dobrú noc.

Surovo a násilím ma zatiahol do ich domu a konečne po roku chodenia ma predstavil budúcej svokre (medzi nami zablyšťalo asi tak desaťtisíc voltov a vyhodilo tak poistky nielen v dome, ale i v celej dedine a ďaľších troch najbližších) – a vypočula som si hororový príhovor o tom, že som na dedine, že nemám čakať žiadne meštianske spôsoby a že ma čaká dedinské jedlo (pod dedinským jedlom si všetci povinne predstavte vyprážaný syr a zemiakovú kašu) a že dedina, dedina, dedina. Maroš mamu zdrbal, že sa nemá ku mne chovať ako ku namyslenej snobke. Našťastie sa jeho mama neskôr upokojila a slovo dedina som až do nedele nepočula.

A už len v krátkosti v bodoch zhrniem čo som zažila:

• Spoznala som zvieratko č.1. Vyznačovalo sa dlhými vlasmi sťa Rapunzel a nevidela som ho pri iných činnostiach, ako pri čušaní pred WoW-kom (pred jeho mamou sme to všetci svorne zatĺkali za povinnosti) a pri jedení a pri povestnom spánku do druhej poobede.
• S frajirovou mamou sme už v sobotu večer spolu sedeli v obývačke a spoločne achkali nad rodinným fotoalbumom kde mal Maroš odhalený pipík, alebo kde bol prezlečný za indiána. Ona skučala, aký bol zlatučký a poslušný, ja som skučala, aký bol zlatučký a chutnučký a Maroš to iba s tichým opovržením sledoval.
• Dozvedela som sa, že Marošova obľúbená veta v mladosti bola: ,,Tomáš, kde sú hranolky?“ Takže tú pažravosť má už od malička.
• Videla som malého Mira oblečeného na karnevale za jahôdku.
• Zistila som, že Miro šoféruje auto v papučiach.
• Táto informácia bola korektovaná spolupáchateľom.
• Farár v ich dedine choval na záhrade pštrosy! A teraz nekecám. Mal na dvore dokonca i ovečky, jahňátka, vyhrievací bazén a poníka.
• Marošova mama jazdí ako šialenec.
• Skoro zrazila zajaca, keď sme šli cestou z Trenčína.
• Marošova mama dosť dobre pečie – viva la trasená torta.
• Moja babka sa rozplakala, keď sa dozvedela, čo ten ich farár vyvádza.
• Moja mama ma čakala na stanici a prvá jej otázka bola, či nie som napustená.
• Nie som.

A to je tak vše
Sklamem ťa, @neorginalna , až také failové to nebolo.

 Blog

30 0 0 0 0

Komentuj

15 komentov k blogu