Všetko to začalo tým, že som sa popálila nechtiac na remoske (malá elektrická trúba). Zjojkla som a lakeť mi prudko očervenel a začal štípať. Bolo to pred niekoľkými rokmi. Keď sa mi to stalo druhý krát bola som pripravená. Položila som si totiž obe ruky chrbtom na rozpálený kovový vrchnák. Ruky mi paralyzovali a ja som sa pokúšala si z hlavy vykresať odťahovací reflex. Najprv nastúpilo štípanie a potom bolesť a potom krik a až potom plač. Klesla som k zemi, pokožku som mala zošúverenú, hrbolatú a purpuruvo červenú a krv mi tepala tak šialene, že som myslela, že sa vyderie von zo žíl a začne striekať.
A potom som sa začala podpaľovať.
Bol to ideálny spôsob, ako si robiť zle bez toho, aby to bolo vidno. Ono to síce očervenelo a dlhú dobu dávalo vedieť prenikavým štípaním, ale popáleniny sa vždy zahoja, hlavne ak na nich kydnete masť s výťažkom neviem akej byliny.
Prešiel nejaký rok a pol v kľude a pokoji. Na podpaľovanie som zabudla. Teda, nie tak celkom, ale už som ho nepraktizovala.
Ale včera.
Včera mi začalo zase rajbať.
Mám doma jeden pekný ružový zapalovač. Je to iste bývalý reikarnovaný chladnonokrvný zabijak, pretože mi spúšťa plamienok ohňa na obe zápästia. Pokožka červenie a škvrčí a ja sa z toho teším a mám chuť to urobiť znova a znova.
Nemám už žiadny reflex a pud sebazáchovy. Som sebadeškruktívna a ničivá voči svojmu telu. Chcem sa zničiť.
Pamätám si, ako moja kamarátka hovorila, že každý depresívny, alebo skomplexovaný človek má niečo. Niekto sa stane bulimikom, niekto anorektikom, niekto sa začne rezať, niekto začne byť chladný a neprístupný a niekto... niekto sa stane podpaľačom samého seba.
Pomoc!
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
sibbonah
20. 3.marca 2011 19:46
Pekné ale skśus to rzoviesť viac..ale dávam už klasicky 5 z 5
Napíš svoj komentár