Tam, medzi hrobmi, stála vysoká tmavá postava. Prudký dážď dopadal na čerstvo rozkopanú zem a vytváral na nej malé jarčeky. Len drevený kríž značil, že je tu niekto pochovaný.
„Chcel som ti dať aspoň pekný náhrobok,“ vydýchol do ticha muž v čiernom kabáte. „Ale nemohol som. Nemal som z čoho... odišla si priskoro,“ ďalej šepkal nečujnému krížu.
Vietor zosilnel a bičoval mu tvár. Zasunul si klobúk viac do čela. Dlhý kabát ho vôbec nehrial. Spomenul si ako príjemne mu bolo v jej objatí.
„Nikdy ťa neopustím...,“ vravievala mu.
Vo vzduchu cítil pušný prach, ktorý vietor privial až z bojiska.
„Nesplnil si svoju povinnosť. Nešiel si bojovať za vlasť. Si hanbou svojej rodiny!“ trápilo ho svedomie. No teraz už mohol odísť. Už ho tu nič nedržalo.
„Teraz musím ísť a zabudnúť na všetku tú bolesť... ale nie na teba,“ prešiel prstami po mene vyrytom do dreva.
Stál tam. Medzi jednoduchými krížmi a kamennými pomníkmi boháčov...
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
1
julinkaa
21. 5.mája 2008 15:01
naozaj velmi pekne...a dycha z toho jemny smutok a cit...
Napíš svoj komentár