Poznám ju dobre. Tak ako každého človeka žijúceho v mojom rajóne. Viem, kto má aké ťažkosti aj to kedy pán Varga chdí do práce.
Luciin otec odišiel keď bola ešte malá. Poslednou dobou sa čoraz častejšie hádala s mamou i s bratmi. A teraz to veselé dievča s hravými modrými očami stálo na kraji mostu a pozeralo dolu.
Okolo nej ako dravé supy poletovali Beznádej a mladší démon ktorého zaúčala do remesla
„Večierok sa skončil,“ zakričala som na nich
„Prišla si neskoro Artemis,“ zlovestne sa zasmiala: „Už ju nezachrániš.“
Mala som len mizivú šancu na úspech. Beznádej bola kedysi človekom. Vedela ako má ľudí premôcť ich vlastným smútkom. V tom spočívala jej výhoda. Bola človekom. Ja nie.
„Nechaj ju,“ zasyčala som a urobila som niekoľko krokov smerom k nim. Z očí mi vyšľahol biely pás svetla a zasiahol poletujúcu potvoru
„Šetri si sily, vieš že ma nezničíš!“niekoľko drobných rán sa samo zahojilo. Pomaly mizla v tme. „Ešte sa po ňu vrátim.“ Ju i jej poskoka pohltila tma.
„Miau,“ ozvala som sa k Lucii. Dievča sa prekvapene otočilo. Zasite nevedela ako sa sem dostala. Kľakla si a natiahla ku mne ruku. Potom ma vzala do náručia a zamierila domov
Niekoľko dní som u nej pobudla ale jedno ráno ma už nenašla. Hľadala ma. Dlho. A keď už Lucia prestala dúfať zjavila som sa pred dverami aj s malým darčekom.
„Cica vrátila si sa!“ potešilo sa dievča a objalo ma.
„Volám sa Artemis,“ pomyslela som si. Vtom si všimla môj darček. Biele mača sedelo na zemi a upieralo na ňu veľké nezábudkové oči
„Priniesla si nám mačiatko Cica?“ pustila ma a pritúlila si mačiatko. Ani nezbadala že som sa začala vzďaľovať.
„Kam ideš mami?“ zapišťalo malé biele stvorenie.
„To je tvoja nová pani. Staraj sa o ňu!“ poučila som naposledy dcéru
„A kedy už budem tmavá? Nechcem ostať navždy biela!“ Pandora sa snažila vymaniť z Luciinho objatia.
„Keď zachrániš veľa životov,“ trpezlivo som odpovedala.
„A budem čierna ako ty?“
„Raz možno áno,“ chvost sa mi mierne nadvihol na znak pozdravu a stratila som sa zza najbližším rohom.
„Vieš čo som videl? Čiernu mačku, ktorá plakala,“ pribehol malý Samko k mame.
„To sa ti len zdalo. Mačky predsa neplačú. Veď nemajú prečo. Celý deň len spia a občas chytia nejakú tú myšku. Ako náš Murko...,“ pohladila chlapca chlácholivo po hlave
PS: tento príbeh ešte asi nikto nepochopil tak ako som ho myslela ja... uvidíme či pochopíte BIRDZ-áči
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
1
dreamagall
20. 5.mája 2008 23:18
Velmi pekné naozaj dobré čítanie
Napíš svoj komentár