Ponáhľajúce sa autá nás nechávajú v prachu a smrade. Len plechová búda namiesto zastávky a ohlušujúce ticho. Zanechala ho za sebou moja bývalá spolužiačka Rika, ktorá nás zoznámila. Potom odišla trolejbusom číslo 72. Po očku ho sledujem. Čierne tričko a na ňom fotka nejakej punkovej kapely. Tmavohnedé kučeravé vlasy mu trčia spod šiltovky. Nervózne prešľapuje na tmavých skejtoch.
Zelený autobus nás necháva v smogu a samých. Ľudia, rovnako cudzí ako my, nastúpili a opúšťajú nás.
Cez priepasť fučí vietor. Občas ňou preletí mucha. Vtáci zobkajú semienka slov, ktoré nie a nie vyklíčiť.
"Prší," zahlási keď nieoľko kvapiek padne na zem. Zahrmí. Dlhé šnúry dažďových kvapiek sa spúšťajú z neba. Konečne zvuk.
Prebehneme tých niekoľko nekonečných krokov do plechovej búdy. Len jedna drevená doska namiesto lavičky. Slová lásky a nenávisti nasprejované na steny a zvláštny pach niečoho nestráveného.
S povzdychom pozriem na hodinky. "19:04," odpoviem na spýtavý pohľad. V diaľke sa zablisnú svetlá autobusu.
"19- ten je tvoj nie?" Nechcela som aby v mojom hlase bolo cítiť úľavu.
"Áno," počujem ozvenu tichého hlasu z priepasti. Kolesá sa k nám približujú nekonečne pomaly. Už len niekoľko metrov.
"Tak sa maj,"pristúpi ku mne a kamarátsky mi podá ruku. Jeho stisk je pevný. Ako bozk, ktorý mi vnúti na pery- rýchly a sebecký...
Otočí sa mi chrbtom, vojde do mokrého sveta a zmizne. Zveziem sa na studené drevo s množstvom jaziev, podpisov a nadávok.
Pozerám na vodné stužky a rozmýšľam. Každý bozk má chuť cigariet a lacnej voňavky?
Záchod
Komentuj
3 komenty k blogu
1
phantasia
17. 6.júna 2008 13:35
Raz sa priepasť možno spojí...
Napíš svoj komentár