„Aj tebe dobrú.“ Začujem signál prichádzajúcej skypovej odpovede končiacej smajlíkom posielajúcim pusu. I usmejem sa na monitor akoby som mala trinásť a v žile napumpovaný od rodičov ukradnutý alkohol.
Prúd tečúcej horúcej vody v sprche zmýva moje myšlienky. Splniť všetky naplánované veci napísané v diári, naučiť sa na všetky skúšky. Navštíviť konečne kaderníčku. A potom sa každý večer opäť poddať hriešnym myšlienkam. Nie niekde v hlučnej hudbe pri bare. Ale za monitorom ťukajúc do klávesnice svoje najtajnejšie myšlienky zakódované v internetových skratkách.
Ráno by ma nik nezaradil do vyčnievajúcej skupinky. Po snehu uloženom na zemi kráčam rovnako, ako každý iný človek na tejto planéte. Nasadám do ani zďaleka nie nóbl autobusu a veziem sa do mojej školy. Hodiny prežijem. Doslova. Nikdy sa nesústredím na význam výkladu, na žiadne zo slov vychádzajúcich z učiteľkiných úst. Pretože v mojej hlave sa črtá on. Nevedela by som vám povedať, akú má výšku, ani ako vie dokonale objímať. Nedokázala by som opísať jeho horúce bozky či nežné dotyky. Vlastne som ho nikdy naživo ani nevidela. No i tak mi lieta v hlave intenzívnejšie ako sneh padajúci kdesi v povetrí za oblokom.
Prvý krát sme sa zahliadli na jednej hráčskej internetovej stránke. Prehodili sme pár písmeniek o počasí a našich požieračoch času na internete. Vymenili sme si mená, facebookové kontá, skype. Začalo sa to nevinne. Zrejme mojím obyčajným a jednoduchým ahoj. Internet má veľa výhod aj nevýhod. Človek si môže písať s kým len chce. Môže byť tým, kým by chcel byť v živote mimo internetu.
Svalnatým, obľúbeným, ba s prítomnosťou googlu aj inteligentným. Ľudia tam zo seba často robia skvelých a hlavne dokonalých ľudí. A keby som väčšinu nevidela na fotkách, tak by som si to o nich aj myslela. No za minulosťou zaznačenou na papieri v podobe fotografie sa väčšinou skrývajú škaredé a absolútne nesympatické osoby. Reči o vnútornej kráse teraz odložme bokom. Ten, kto povie, že vzhľad nie je dôležitý klame. Alebo je škaredý.
Medzi týmito všetkými „dokonalými“ ľuďmi sa však predsa len našlo pár osôb. Tí sa ani nepotrebovali za bezchybných vydávať. Takí sa nikdy nemachria skvelým rande a či žúrkou u sexi chlapa. A jedným z nich bol aj on. Jeho nick som do vyhľadávacieho okna na facebooku ťukala len veľmi opatrne s myšlienkami, čo za výkvet zase uvidím na profilovke. Očakávala som najhoršie. Trápnu fotku nejakej celebrity, a či vysmiateho pubertiaka s fľaškou v ruke a pohľadom som macher, klaňajte sa mi. Namiesto toho som tam však uvidela sympatického chalana s krásnymi očami a ešte krajším úsmevom. Čo potom nasledovalo? Výmena písmeniek tak často, ako to len bolo možné. Niekto odcudzuje zoznamovanie sa s ľuďmi cez internet. Nechápem prečo. Vo svete okolo mňa by som nikdy nespoznala človeka, s ktorým som sa dokázala rozprávať o počasí aj celú hodinu. S ktorým som sa vedela prirovnávať k naším obľúbeným filmovým postavám. Dosiaľ som nestretla chalana, ktorý by mi posielal poviedky, len tak, aby som si ich prečítala. A ani človeka, ktorý by ma prinútil nevedomky napísať o ňom poviedku.
A tak, ako i v bežnom živote, aj vzťahy na internete sa akosi stupňujú. Začne sa to len pár písmenami. Pokračuje dlhými správami na skype a nočnými volaniami. Končí milými slovíčkami a komplimentmi, na ktoré sa dá tak rýchlo naviazať, že si neviete predstaviť deň bez toho, aby vám nenapísal jednu milú zdrobneninu odvodenú z vášho mena. Nestala som sa závislá od internetu. Stala som sa závislá od neho. Ak by som vtedy vypúšťala lampión priania, zrejme by som tam napísala niečo v súvise s tým, ako rada by som sa s ním stretla. No s tým prichádzajú aj riziká. Nie, žiadne také, že by sa mi na živo nepáčil. Toho som sa nebála. Ale mať niekoho na chvíľu pri sebe a potom ho opäť stratiť na strašne dlhú dobu?
Prvé kroky po myšlienkovo vyčerpávajúcom dni ako klasicky vedú k pc. Jednoduchý päťčíselný kód otvorí všetky moje emócie každému, kto ho vie. Čiže iba mne. Svoje poviedky, básne, diela, ba dokonca milé slovíčka v histórií by som len tak hocikomu neukázala.
„Ahoj láska. Aký si mala deň?“ Behom okamihu prečítam správu a už aj ťukám svoju odpoveď.
„Ušiel. Čo ten tvoj?“
„Bez teba? O ničom.“ Slastne si povzdychnem nad jeho odpoveďou tápajúc kdesi v hlave, ako dlho to takto bude pokračovať. Už som opäť vo svojom živle. V tom, kde sa dá červeň na lícach jednoducho skryť za usmiateho smajlíka a plač za tiché tri bodky...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
6. 8.augusta 2013 16:37
no uz ste sa stretli?
Napíš svoj komentár