Kde som sa vyparila? Alebo sa vyparila ona? Prečo som ju nechala žiť samú? Ja sa potrebujem ... Ona ma potrebuje ... Potrebuje niekoho, kto jej vedel otvoriť oči. Aj ja potrebujem ju ... Niekoho, kto mi ponúkal možnosti a vždy ukazoval ďalšie smery...
- Asi som schizofrenička. Prišla som na to, že málo žijem v sebe ...
- Ktoré ty?
- Obe ... Málo žijú spolu
- Aha ...
Žijem si v svojej rozprávke, kde je nedotknuteľnosť úplne najpodstatnejšou schopnosťou hlavnej postavy.
Ako keby sa tej povrchnej nány vôbec nič netýkalo. Žije si ako chce, prečo chce. Rozmaznáva sa a robí všetko preto aby si urobila radosť ... Aby využila úplne každú minútu svojho života.
Dokonca je egoistická ... Ten tvor, ktorý bol schopný sa rozdať, teraz pozerá na seba ... nie len na seba ... ale už aj na seba ...
Bojím sa, že ja som ju tak vytvorila ... že som potrebovala vytvoriť opak seba ... alebo ona vytvorila mňa? vyzerá to horšie ako, ktorá sliepka bola skôr... teda ... oprava "Či bolo skôr vajce alebo sliepka"
Kým ja som na čítanie úplne zanevrela, práve ona sa mi ho snaží do života dotiahnuť zase ...
Je brutálne vyrovnaná. Aspoň jej sa to tak zdá. A v tomto presvedčení žije ...
Nakoľko sa mýli? Ako veľmi by bola sklamaná? A ako veľmi bude bolieť jej pád? A padne vôbec? Koho by bolel viac? Mňa alebo ju? Aké mám právo prizerať sa ako jej príbeh bude pokračovať? Nechať tomu voľný pád? Nechať ju viesť vlastný život? Alebo ju nakopnúť, aj za cenu zmenenia jej vlastnej podstaty? Už nebude bezohľadná ... avšak už nebude ani bezstarostná ...
Nemala by som sa tomu len prizerať ... Ide aj o môj život ... Na druhej strane. Čo ak vôbec nepadne? Ak je to len môj strach čo mi lepí oči ... Ona strach nemá ... Ide do všetkého naplno ... Žije ...
Nikdy nebola bezhlavo sprostá ... Bola zodpovedná, avšak snažila sa veciam prideliť správnu váhu ... Vážnosť ... Lebo veď, ak nejde o život, ide o hovno. V tom bola úžasná ... Práve to ju na všetkom bavilo najviac ... Nerozumela ľuďom, ktorí boli nešťastní len kvôli sebe ... Všetko je o pohľade človeka ... Verila, že je to všetko v myslení ... Chcem žiť šťastne? Super rozhodnutie, ale spraviť si život šťastným je len na mne! Len ja to zvládnem zmeniť, tak ako potrebujem. Len ja si viem vytvoriť život, ktorý chcem žiť!
Zaujímala sa o veľa vecí ... Nerada sa vo veciach spoliehala na iných. Jednoducho, ak ju niečo zaujalo hľadala spôsoby ako to dokázať ... Boli obdobia kedy sa jej predstavy nestotožnovali s trhom a ona mala jednoducho potrebu robiť s tým niečo! Chcela si veci navrhovať, prispôsobovať, kombinovať, vytvárať ... chcela žiť podľa seba ... nie podľa iných
Aj v tomto som ju obdivovala ... Boli sme tak rozdielne ... Kým ona milovala jednoduchosť, pri ktorej verila, že tvorí dokonalosť - ja som potrebovala plány ... potrebovala som plány na budúcnosť .. istoty ... tvoriť si život ... Ona žila v prítomnosti ... Žila úplne každým jedným momentom, ktorý by som ja bola schopná zahodiť štúdiu toho ako žiť ... Ona chcela žiť podľa seba ... chcela si svet prispôsobovať ... Ja by som si život naplánovala podľa toho "Čo je správne" A to ju žralo. Strašne. ...
Nenávidela predstavu, že o tom čo je správne má rozhodovať spoločnosť. tak predsa ona vie čo je pre ňu správne ...
Spoločnosť, ktorá jej nedá možnosti, nedá jej návody, triky, neukáže jej cestu ... Jednoducho ju postaví pred hotovú vec. Takto to má byť a bodka! (alebo teda výkričník) A to má byť správne? A pre koho? Čo ak by sa človek najviac naučil práve na tej ceste za vlastnou správnosťou ... takže spoločnosť cenzuruje? "Uľahčuje" život? Pomáha nám ... Pche ... mala svoj názor
Ja verím, že všetko je o osude ... že svoj život máme naplánovaný už predtým ako sa narodíme ... Že všetko sa deje pre niečo ... že to má nejaký dôvod ...
Rozdiel medzi nami bol aj v ľuďoch, ktorými sme sa obkolesovali.
Kým ja potrebujem ľudí, ona nepotrebuje vôbec nikoho ... Ale vôbec. Ľudia ju zaťažujú ... Je schopná spolupracovať s nimi, prežuť ich ... pomôcť im, ale ich spoločnosť nepotrebuje, má to len ako povinnosť ... "Tak teraz presedím deň s tým ... lebo musím ... teraz si to odtočím s nimi"
Ja ľudí potrebujem. Potrebujem? Som rada, ak viem niekomu pomôcť ...
Ona žije životom, v ktorom oni potrebujú ju ... pre jej bezprostrednosť, energiu
Ja životom, v ktorom ľudí potrebujem ... potrebujem ich na skúmanie, na pokecanie, nakupovanie ... alebo len jednoducho občas vedieť, že tu niekto je. Niekto kto Vám venuje svoj čas
Ju to vôbec neťaží. Jednoducho je presvedčená, že najviac vie vyťažiť sama zo seba. Toto presvedčenie v sebe buduje ... Nespolieha sa na ľudí ... nespolieha sa na sľuby ... nespolieha sa na budúcnosť ... Spolieha sa len na seba a na prítomnosť, v ktorej žije a ktorú vie ovplyvniť ... Žije presne tak ako je snom všetkých
A tak sa jednoducho ona stýkala s ľuďmi, ktorých stretávala - so skupinami, ktorým sa nevyhla v škole, v práci, na kurzoch, prednáškach, projektoch ... Nemala potrebu ich skúmať ... Vedela predpokladať ako zareagujú a to ju bavilo. Otvorene sa hrala. Neťažila z toho ... používala to len tak. Pre vlastnú zábavu ... z dlhej chvíle ... zo zaujímavosti, ako na to asi zareaguje tá "úchvatná spoločnosť" ... ako danú osobu dostane presne tam kde chce ...
A ja som si hľadala ľudí, s ktorými som niečo zažila v minulosti a mávali sme spoločné plány do budúcnosti ... Jednoducho stretávala som sa s rôznymi ľuďmi ... Medzi sebou mali toľko rozdielov, rôzne záujmy, presvedčenia ... Často som sa pozastavovala nad tým, že jediné čo ich spája budem asi ja. Ale fungoval sme ... Mali sme radosť, keď sme sa mohli podeliť o nové vízie, projekty ... o naše nové presvedčenia ... nevedela som sa s ľuďmi hrať ... Obdivovala som ju v tom ... Ja som príliš pozerala na následky ... "Čo bude ak ... a čo nebude?" ... Čo ak naruším nejaký obrovský plán?
A takto ... Takto si žili... Tak strašne rozdielne a predsa sa museli zosynchronizovať ...
Problém je v tom, že nemuseli ... Teda ... Aspoň Teraz bojuje ONA a ONA ... Ona nemusí vôbec absolútne nič
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
9. 4.apríla 2014 07:18
dievca zlate, co to riesis?
Napíš svoj komentár