No neusmej sa ...

Celkovo je zvláštne obdobie. Máme marec a stále sneží, mrzne ... Aspoň pre mňa je to brutálne depresívne prekonávať neustále teploty.

"Kde si?"
"Ja som už v meste .... dnes z toho nič... "
"Vidíš aká si?" ... píp, píp ...

Asi by som mala byť milšia. Na druhej strane. Potrebujem byť sama ... Keď to nejde po dobrom, treba po zlom ... Ale tu nie som zlá ja, nie? Veď predsa zložila druhá strana ... Mám čistý štít ... Ešte aj v konfrontácií by som vyhrala ...

Je zvláštne ako sa nedá dnes s nikým do/zhodnúť ...

Zo slúchadiel mi vrieska ujo, ktorý si vylieva srdiečko ...
Byť trošičku tvorivejšou vyjadrím všetok tento zmätok vo mne nejakou brutálne farebnou a chaotickou maľbou s tienistými miestami, alebo jednoducho napíšem bestseller ....

Marcová idyla, prechádzať sa zasneženou krajinou a stále, stále sa to sype. Skôr ako sa zase začnem vzrušovať nad tým, že mám novú prekážku v ceste v hlave sa mi rodí plán dňa. Kiežby všetko chcelo ísť ako si to teraz plánujem...

Domov sa dotackám neobvykle skoro, ale predstava, že deň ešte neskončil ma desí ...

"Vyzeráš strašne"
"Ďakujem, aj ja ťa rada vidím ... ako išiel deň?"
Miesto odpovede mám zaliaty čaj skôr ako sa vyzujem a v obývačke ma už čaká teplomer ...
"Och, prepáčte ... Ja som si asi zmýlila adresu ... "
"No prestaň ...sadaj..."
"Máš tu kosu ... "
"Tá je len tebe"
"A-ha ..."

Na viac sa nezmôžem... nechcem zo seba vyludiť už ani hlások ... Chcem ... Čo vlastne chcem?!
38,7 .. Žeby tento týždeň rekord?

"Máš jasné, že dnes už nikam ... "
"Samozrejme ... a za mňa tam prídeš šaškovať ty?"
"Volaj, že neprídeš ... pochopia to ... "
"Nechcem. Idem ... "

Mojou tohto týždňovou autobusovou úchylkou je kniha. Môj Matkin mi postupne opisuje naloďovanie kým mi v slúchadlách nestíchne vrieskanie môjho playlistu ... Tak teda ... na displeji svieti zmeškaný ... Kto/čo teraz chce? A prečo práve odo mňa??!

"Čauko zlati, kde si? Čo si?"
"Ahoj, dnes nemôžem. Už som na ceste a ..."
"KDE SI?! Mám dve hodky... "

Takže ... Dnešný horoskop neklamal? "Stretnete niekoho z minulosti, musíte si uvedomiť, že je správne že odišiel ... "
Tipovala som všetko možné aj nemožné ...

Počkať. Ale teda. Každý z minulosti koho som dnes nestretla má v budúcnosti ešte nejaký význam? ...

Vo vzduchu cítiť napätie ... nie je to to čo bolo ... Cítiť faloš a pretvárku v každom geste, slove, myšlienke...

"Vieš, že by som Ti nevolala keby si nebola poslednou možnosťou v zozname"
Predýchame. Toto mi bolo samozrejmé. Vždy som a asi som aj vždy bola ... len sa na to inač pozeralo. No tu mi to žily netrhá ... Ja som zo svojej trasy nevyšla ... Nazvala by som to "Aktívnym využitím voľného času" ... Ja by som blúdila po butikoch, kým tu si môžem dať rovno čiarku k menu ... "Stretli sme sa v marci" ...

Avšak nechávam dusno. Nemienim jej nejak milo odpovedať.

"Nič iné som ani nečakala"
Prihodíme sladký úsmev a žmurkneme ... Žmurkania nikdy nie je dosť ... A tuto celé moje vnútorné ja tancuje. Neprispôsobovala som sa ... Prispôsobila sa ona. Kvôli dvadsiatim minútam, ktoré som JA mala voľné ... JA, JA, JA, MNE ... hmm ...

V podstate ... Aké dusno? Toto bolo pre ňu tak prirodzené ako suché konštatovanie, že prší pri státí v tom najväčšom lejaku ...
Ja som chcela byť milá? Veď ... Som ...

Asi sa vyberieme iným smerom... A už stojím pri pokladni s mojou novou bibliou ... "Tréning egoistov" ... Nový začiatok? Ďalší? Nezačínam nejak často? ...

Dnes pre istotu ani nemeškám ... Ale aj tak od radosti nejak neskáčem ...

"Toto nie tak, zdržiavaj sa tam, posuň si hlavu"
Predýchame ... Veď predsa ... Tiež mi nemôže nič, môžem zhodiť túto krásnu hlavu zajačika, vykašlať sa im na hlavy a zabudnúť, že niekedy existovali ... no nie?

Deprimuje ma už len fakt, že tento zajačik má takýýý obrovský úsmev ... Teším sa, že je rád ... ale v podstate... uvedomujem si masku. V reálnom živote. V praxi ...

Keď sa rozpráva o maskách, porozprávam všetky teórie ... a pritom je to také očividné ... Jednoduché ... Navliecť niekoho do masky a ukázať mu o čo ide ... Rozdávať úsmev, radosť aj napriek tomu, že človek sám ho má málo ...

Kedže moji ňufkovia, ktorých som bola schopná vidieť (to znamená výška do mojich kolien) sa vytratili do detských kútikov, pridružila som sa k deckám v mojom veku (hlavným znakom bolo to, že som im videla maximálne bundy ... Ale .. aj tak prežitelné ... podstatné je aby oni registrovali mňa ...


"Čo myslíš? Je to TÁ žajačica­ alebo TEN zajac?"
Opýtal sa jeden chalan skupinky. Ale v hlase bolo počuť zvláštny pokoj. Žeby mu to bolo úplne ľahostajné? Žiadna emócia, dokonca ... hmm... výhra? Žeby mi niekde trčal vlas? Natočím sa na zdroj zvuku ... nieže by som ho videla, ale jednoducho aby mal pocit, že ho sledujú zajačikove oči ...
"Ten zajac! Je tam chalan"­
Spustil úplne suverénne druhý ...
"Nie! Je to TÁ zajačica. Podľa šírky RAMIEN je to baba, pozri..."­
Pochopila som tú výhru.... Vážne mal prečítaný každý pohyb ... a pritom moja chôdza alá raper z ulice s nohavicami do pol zadnice bola úplne neodhalitelná.
Pokrútila som hlavou a vzdialila sa.
Nechala som vychutnávať si ho výhru ...
A ja som potrebovala priestor na vlastný záchvat smiechu ...

"Tak milé detičky, zajačika rozoznávame podľa šírky ramien ... " Hlásali nové učebnice biológie ...

Každým jedným objatím, úsmevom, odkývaním som si uvedomovala, že toto je presne to čo nám chýba (zase nie úplne všetkým ... ale niekto sa možno nájde) ... Nebrať život tak vážne. Vedieť vypnúť. Úplne ...

Na druhej strane je tu problém ... Maska ...

Takže ... Teraz ako?

Raz mesačne by mali byť nejaké obrovské kostýmové plesy ...

Je dokázané, že "pod maskou" sa vieme odviazať viac. Nemáme také zábrany ... a vieme zo seba urobiť blázna ...

Aj keď ... zase ... miestami to končí takto ....
Možno .. občas aj ja by som rada ... NIE

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu