Spoza ružových okuliarov

"Nikdy nie je všetko také, ako sa na prvý pohľad zdá."

Opakovala si v duchu vždy, keď strácala kontrolu nad vlastnými myšlienkami.
Už ich jednoducho musela držať na uzde.
Dávala im smer a snažila sa pozitívne naladiť na všetko čo prišlo a dokonca na všetko čo ešte len malo prísť.

Mala v pláne na chvíľku sa odrezať od všetkých. Aspoň na deň sa s nikým nestretnúť. Zabudnúť na problémy. Maťe celý deň úsmev na tvári. Čo sa jej aj darilo.

Doobedie sa ťahalo, ale to jej nebralo z optimizmu. V preplnenej čakárni mala záchvaty smiechu ešte aj z titulkov v časopise.
Niekedy sa zamýšľala, kto tie články píše. Ako niečo také môžu dať do časopisu a ako si to ešte niekto vôbec môže kúpiť.

Zrazu bola doma. Ako si pripravovala latté, v hlave sa jej odohrával plán na popoludnie. Voľný deň predstavoval plán relaxu.
Relaxu? Zvláštne slovo. Práve na tento deň bol úplne najviac natrepaný plán. No bola ako keby nad vecou. Stres sa jej netýkal a rozdávala úsmevy kam to len šlo. To vedela, potlačiť všetky emócie, myšlienky. Občas ťažšie, občas bezproblémovo aj keď večer zmorená dopadala do postele.
Po horúcom kúpeli vyskúšala všetky možné aj nemožné tégliky, ktoré objavila. Konečne vezme knihu a vybehne aspoň na chvíľku do záhrady. Vypnúť.
"Ako keby nevypínala dosť ... " Ozvalo sa niečo v nej. No žiadne výčitky si už k telu nepripúšťala. Chcela žiť, tak ako jej to vyhovuje. Tak aby žila a nie len prežívala.

Latté sa podarilo. Skákala 3 metre, keď sa jej podarilo pekne urobilo trojfarebný raj v pohári. Pri mobile zaváhala. Nechá sa rušiť pri svojom pokoji? Na druhej strane, ak by jej zvonil zbytočne by sa vracala. A doma ostávala v pohotovosti.
Takto sa hodí na lehátko a oddá sa hudbe a myšlienkam. A predsa ešte aj s mobilom...

Stihla tak rozložiť lehátko a položiť si kávu na stôl, keď jej zazvonil telefón. Na displeji stálo "ňufko". Ňuf-ko ... občas mala pocit, že "ko... " ho opisovalo viac.

"Ahoj zlati, nie som doma. Deje sa niečo?" Spustila hneď ako zdvihla, vedela že ak by ho pustila k slovu už by sa nevymotala.
"Čo by sa dialo? Len som ťa chcel vytiahnuť von. Kedy prídeš domov?" Znel... Nevedela by to opísať. Znel sklamane, ako vždy ... Vedel, že chybu posledne urobil on a že mu to dá vyžrať. Aj keď svojimi spôsobmi ...
"Pfuuu ... Ja Ti neviem takto povedať, no venčiť určite pôjdem až neskoro večer. Ak by sa mi podarilo vrátiť sa v nejakú rozumnú hodinu, tak sa Ti ozvem. Mrzí ma to. Snáď nabudúce. V poslednej dobe mi to nejak nevychádza."
"Tak mi povedz, kedy konečne budeš mať čas?! Viem, že sa neozveš, takže sľubovať nemusíš nič. Počkám si ťa na nete. Zbytočne predo mnou utekáš."
"Dobre, dobre. Na nete. Musím končiť, prepáč. Krásny deň prajem."
"Aj ... " Nedokončil. Zrušila ho.

Vypla telefón. Už sa nedovolá nik. Na "mužov" mala šťastie vždy. V poslednej dobe sa na ňu však lepili psychopati a všetky možné aj nemožné indivíduá a ona podliehala. Nikdy nevedela človeku ublížiť. Vedela čo je to prežívať krivdu. Vedela čo je to nemať sa na koho obrátiť. No ona to nevyhľadávala.

Veľmi múdra kniha vysvetľovala, že by si človek mal nájsť hodinu každý deň, kedy by ani raz nepovedal "nie".
Každý človek, ktorého stretneme nám má niečo dať a nespoznali sme ho len tak náhodou. Máme sa od neho čo učiť a má to tak byť. Jednoducho ten človek nám je pre niečo vyslaný.

Po 30 stranách týchto drístov si zapla mobil. Mala pocit, že ona skôr má problém povedať "nie" a nie naopak... Že jej chýba nejaké to "egoistické ja". No nadýchla sa a pokúsila sa na to pozrieť z tejto perspektívy. Vždy ju bavilo spoznávať myslenie ostatných, lenže tu mala pocit, že jej toto stretnutie nič nedá. Možno tak depku, sklamanie a zlú náladu.

Esemeska hlásala tri zmeškané hovory pod kontaktom "Ňufko".
Všetko v sebe utíšila. Zmätok, ale aj nenávisť k sebe samej za to čo ide spraviť ...

"Čauko, neruším?" Zdvihol po druhom zvonení... Už len to ju desilo ...
"Ahoj, myslel som si, že sa neozveš. Ty nikdy." Ha. Veď to aj mala v pláne...
"Nepredbiehajme. Ja len, že asi o hodinku budem doma. Chcela by som sa porozprávať, ak by Ti to ešte vyhovovalo."
"No, teraz som už v meste, ale do takých 20 minút som u teba."
"Máš čas, ešte nie som doma. O hodinu, tam kde vždy."
"Rozkaz"

Dnes sa jej vážne nechcelo. Nechcelo sa jej nič a už vôbec nie ho vidieť alebo nedajbože ešte aj počúvať.
"To nedostanem ani objatie?" A ... hola hop ... No triezvy zrovna nie je. Tiahlo z neho poriadne...
"Takže ožieračka?"
"Ako vieš?"
"Viem"
"Bosorka. Tak hádaj čo."
Nemala chuť na tieto primitívne rozhovory ... Otočila sa na odchod, keď ju chytil za ramená a prikoval k miestu.
"NE.DO.TÝ.KAJ.SA.MA!"
No nepustil ju.
"Lebo čo?"
Striasla ho. Nechala ho tam stáť a kričať na ňu. Už len na jej chrbát ...

Mobil jej vybroval vo vrecku. Už sa neunúvala ho ani vypnúť. Doma však už vyzváňal druhý mobil. Čas relaxu skončil. Nastáva pohotovosť...

Takže. Čo jej malo dať toto stretnutie? Malo ju naučiť vedieť odísť? CHA, CHA ...
Knihu hodila na kopu "DARČEKY" ... Podaruje ju niekomu, koho nemá rada ....

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu