Nespala, nežila.. Mala prázdne srdce, prázdnu dušu.. Osud trafil do čierneho a zasiahol ju na najcitlivejšom mieste.. Vedela, že sa musí postaviť, zdvihnúť hlavu a ísť vopred.. Ale nedokázala to.. Opustili ju sily.. Bolo zničené všetko, v čo verila.. Všetko, z čoho žila..
Sedela sama na mokrej tráve a užívala si, že ju nikto nevidí.. Že ju nikto nenájde... Chcela tam ostať.. Slzy tiekli po tvári a ona strácala nádej stále viac a viac... Nikto jej nepovedal, že samota je tým najhorším liekom..
Myšlienky sa uberali vždy tým nesprávnym smerom... Do minulosti.. Keď bolo všetko krásne a jej problémy boli drobné.. Mala nádej a nepochybovala o veciach, ktoré urobila.. Teraz nechce a robí.. Chce a neurobí.. Nevedela kam ďalej, ani ako..
Chcela len jedno.. Znova počuť tie slová, znova cítiť tú nádej a znova vedieť, kto je.. Kým je.. Teraz bola v pasci.. Trápilo to len jedinú osobu... Tá mala však svoj osud.. Svoje trápenie.. Musela to zvládnuť sama.. Ale ako ???
Plakala, zmietala sa vo vlastnej bolesti, ktorá ju spaľovala aj v najhlbšom vnútri.. Zmietala sa v boji s myšlienkami, činmi, so sebou samou.. Zdalo sa jej, že to trvá niekoľko hodín a že je to nekonečné..
Ale nebolo.. Zrazu pocítila ten známy dotyk.. Začula ten známy hlas.. ,,Vstaň, už stačilo.." Zrazu sa jej vkradla nádej.. Splnili sa jej túžby.. Posledné.. ,,Si to ty ???" opýtala sa potichu.. ,,Áno.. Vstaň a poď... Som to ja.. Vždy ťa nájdem.. Láska ma k tebe dovedie.. "
Chytil ju za ruku a spolu odkráčali... V nej pomaly rástla nádej..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár