Opúšťalo letisko v Bratislave a mierilo na nie až taký dlhý let do Anglicka. Sedel som v ňom, mierne nervózny, hoci som sa to nesnažil dávať najavo. Každý mal strach, keď prvý krát letel. Aspoň som si to myslel. Tak či onak, ja som strach mal. No zároveň ma pohlcovalo vzrušenie po dobrodružstve, že konečne niekam vypadnem. Síce to bolo len od jedného rodiča k druhému, ale aj tak. Mal som možnosť spoznať nový kút sveta a preto som sa tešil.
Myšlienkami som sa však stále vracal k poslednému rozhovoru s mamou pred cestou na letisko.
„Máš naozaj všetko?“ Uisťovala sa, posledný krát kontrolujúc veľké množstvo mojej batožiny. Budem tam predsa celé dva mesiace.
„Áno mami,“ Poslušne som prikyvoval.
„Si si istý, že tam chceš ísť?“ Prekvapila ma otázkou.
„Samozrejme, že som. O tom sme sa už predsa bavili. Som veľký chlapec a idem do veľkého sveta. Onedlho sa ti vrátim,“ Usmial som sa.
„Máš sedemnásť,“ Vážne povedala mama.
„Budem tam s ockom,“ Prevrátil som očami.
„A kedy aj ja budem môcť ísť za ockom?“ Ozval sa tenší hlas, no podobný tomu môjmu.
„Až budeš starší braček,“ Rozstrapatil som mu jemné vlasy.
„To nie je fér, mám už osem,“ Zamračil sa.
„Ako rýchlo rastiete,“ Dojato zvolala mama a prudko nás oboch objala. Po chvíli som sa vymanil z jej objatia so slovami, že už je čas ísť na letisko. A tak sme šli.
Z myšlienok ma vytrhol pohľad z lietadla. Okolo malého okienka sa sem tam mihol mráčik, ale let zatiaľ prebiehal pokojne.
Letel som za otcom, pretože moji rodičia sa rozviedli. Odkedy sa odsťahoval, chodil iba on za nami, brával mňa a môjho brata na chatu, kde sme trávili víkendy. Toto leto mi však navrhol, či neprídem ja za ním. Prečo nie? Mal som však pocit, že mamu neznepokojovalo to, že idem do Anglicka, ale to, že tam budem práve s ockom. Nikdy som si medzi rodičmi nevyberal, mal som ich rád obidvoch a vždy to tak aj bude.
Po skoro troch hodinách letu sme pristáli na jednom z londýnskych letísk. Bol som rád, keď som konečne stál nohami pevne na zemi, no na druhej strane, bol tu priveľký chaos. Všade bolo veľa ľudí, ktorí si brali svoju batožinu, prechádzali kontrolou a rozbiehali sa k svojim blízkym, ktorí na nich čakali. Ja som spravil to isté, akurát, že som ocka – ktorý tu mal na mňa čakať – nikde nevidel.
Keď ma už dobiehala panika, ktosi mi zozadu položil ruky na plecia a zvolal moje meno.
„Tom,“ Usmieval sa. Tom – bola skratka od môjho mena Tomáš, ale priatelia aj rodina ma zvykli volať Tom.
„Oci,“ Aj ja som sa usmieval.
„Rád ťa vidím,“ Objal ma. „Vitaj v Londýne, synak,“ Vzal moju batožinu a viedol ma preč z letiska.
„Vďaka,“ Zamrmlal som. Len čo sme prišli k autu, uvedomil som si, že tu je volant na opačnej strane. Posadil som sa teda na tú druhú stranu.
Otec naštartoval, vycúval a opustil parkovisko.
„Aký bol let?“ Opýtal sa.
„Fajn,“ Prikývol som. „Len príchod na letisko bol trochu chaotický. Veď vieš, všade sú ľudia, batožina a tak,“
„Časom si nato človek zvykne,“ Poznamenal ocko.
„To hej,“ Uznal som a hoci som sa s ním chcel rozprávať, bol som unavený z letu a stále som nedokázal pustiť zrak z okolia. Potreboval som si vryť do pamäti každú budovu, každé auto, každú cestu a vôbec všetko.
O hodinu sme zastavili pred radovými domčekmi, ktoré boli pre Anglicko typické. Páčilo sa mi to. Síce to pôsobilo stiesnene, takto naskladané na sebe, ale zároveň mi to dodávalo akýsi pocit útulnosti.
„Nie je to bohviečo,“ Povedal ocko, keď sme vošli dnu. Položil som ťažký čierny kufor na drevenú dlážku a zvedavo som si obzeral izby. Ani staromódne, ani luxusné. V obývačke bol oproti televízoru veľký gauč, na ktorý som mal chuť hodiť sa a len tak lenivo ležať. Bol tam stôl s počítačom a okolo neho rozhádzané veľké množstvo papierov.
„To je z práce,“ Povedal ocko a rýchlo ich začal ukladať.
„To je v pohode oci. Naozaj. Páči sa mi tu,“ Usmial som sa a tentoraz som podľahol svojim myšlienkam o gauči a zvalil som sa naňho.
„Akurát som ti chcel povedať, cíť sa ako doma,“ Uškrnul sa a zmizol v kuchyni. Ja som na chvíľu privrel oči a tá chvíľa ma pohltila.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
ayaka
7. 8.augusta 2015 19:37
super dúfam že bude aj ďalší diel ^.^
Napíš svoj komentár