„Pozerám, že ten let ťa naozaj unavil,“ Ozval sa spoza mňa otcov hlas.
„Mhm,“ Prikývol som a posadil som sa. „Koľko je hodín? To som spal tak dlho?“ Opýtal som sa po chvíli.
„Jedenásť,“ Usmial sa ocko a odchlipol si z hrnčeka, z ktorého sa vznášala vôňa kávy. „Zaspal si na gauči a už som ťa nechcel budiť. Čudujem sa, že si sa stále nebudil. Neznášam spať na gauči,“ Poznamenal.
„Nevadilo mi to,“ Pousmial som sa.
„Môžeš si dať sprchu ak chceš a vybaliť sa. Ja zatiaľ rozložím tento gauč, na ktorom budeš spávať. Ver mi, bude to pohodlnejšie,“ Uškrnul sa a odniesol hrnček do kuchyne.
Otvoril som kufor a v malom chaose vecí som našiel zubnú kefku a sprchový gél. Vyšiel som hore schodiskom, oproti ktorému boli dvere do kúpeľne. Neunúval som sa ani zamknúť, len som zabuchol dvere, zhodil zo seba prepotené a pokrčené oblečenie a vliezol do sprchovacieho kúta. Voda ma príjemne osviežila a keď som si už umyl zuby, uvedomil som si, že som spokojný. Začínal sa nový deň na novom mieste a presne to mi stačilo.
Potom som do seba natlačil tri toasty so syrom, čo malo predstavovať moje raňajky a skontroloval som si mobil.
„Ehm, včera som s tvojou mamou volal na skype,“ Zmätene vyhlásil otec.
„Chcela vedieť, či som docestoval v poriadku?“ Bol som rád, že to mamu zaujímalo.
„Áno. No ehm...je to...stále...je to pekná žena,“ Dodal ešte zmätenejšie, načo som pobavene nadvihol obočie.
„Tak načo ste sa rozviedli?“
„To je zložité Tom,“
„Ja viem, prepáč,“ Sklopil som zrak a potom ma napadla ďalšia otázka. „Dáš mi heslo na wifi? Chcem napísať kamošom,“ Pravdou bolo, že som nemal až tak veľa kamarátov, ktorých by zaujímalo, že leto trávim v Anglicku. Samozrejme, so spolužiakmi som udržiaval taký kamarátsky vzťah, ktorý však nič neznamenal cez prázdniny. Oni mali svoj život a ja ten svoj. Vedel som však, že jedného človeka bude zaujímať, ako sa mám.
Bolo to dievča zo susedného domu v Bratislave, v rovnakom veku, chodiace na tú istú školu ako ja. Keď som sa jej pred rokom trápne priznal, že ju chcem, dúfal som, že ona bude cítiť niečo podobné. Dostavilo sa však niečo ako „friendzone“, načo som bol sklamaný, ale dostal som sa z toho rýchlo. Bola to kamarátka, alebo najlepšia kamarátka, moc som to nerozlišoval, ale vedel som, že ma má rada a zaujíma ju, čo so mnou je. S tým, že ma nechce viac ako kamaráta som sa zmieril a po pár mesiacoch som ju ubezpečil, že to bolo len také pobláznenie a už som sa dávno odľúbil. Detail, že som po nej túžil dva roky som vynechal. Bolo tu ešte zopár kamarátov s ktorými som si niektoré letné večery len tak zahral futbal, ale inak som bol prakticky domased.
„Je pripnuté na monitore,“ Zamrmlal ocko. „Kedy sa chceš ísť pozrieť na všetky tie londýnske pamiatky? Celý týždeň som si vzal voľno v práci,“
„Niekedy v strede týždňa? Nech sa tu trochu zabývam,“ Odvetil som.
„O a celkom som zabudol!“ Zvolal zrazu otec. „Neďaleko odtiaľto je niečo ako letná škola pre zahraničných mladých ľudí,“
„Chceš aby som chodil do nejakej letnej školy?“ Vyhŕkol som.
„Ale nie. Ide o to, že tam môžeš navštevovať len nejaké krúžky a spoznať nových ľudí. Výučba sa ťa nebude týkať. Takúto novinku umožnili len nedávno,“
„Keď ja neviem...“
„Otvorili tam centrum pre mladých, aby mohli aj počas prázdnin rozvíjať to, čo ich baví. Pracuje tam jeden môj známy, ak chceš, môžeme tam ísť aj hneď,“
Uvažoval som. Prišiel som tu síce na prázdniny, ale ako najľahšie spoznám nových ľudí? A aspoň si vyplním čas.
Pomaly som prikývol a o pätnásť minút sme dorazili pred obrovskú budovu, za ktorou sa rozprestieralo menšie futbalové ihrisko, čo ma okamžite zaujalo. Vošli sme dnu a privítal nás vyšší mladší muž, mohol mať okolo tridsať rokov, čierne vlasy rozježené na každú stranu a skoro neviditeľné strnisko. Oblečené mal tričko s logom ich centra – ako som predpokladal a tepláky.
„Ahoj Max, rád ťa vidím,“ Podal si s mojím otcom ruku. „A toto bude tvoj syn Tom – predpokladám,“ Pozrel na mňa a zoširoka sa usmial.
„Dobrý,“ Pozdravil som a prekvapilo ma, že rozpráva plynule po slovensky.
„Martin je zo Slovenska, prišiel sem pred dvoma rokmi,“ Vysvetlil mi rýchlo otec.
„Chodia tu aj Slováci?“ Prekvapene som sa opýtal.
„Samozrejme, že áno. Pricestuje tu veľa mladých ľudí, aj zo Slovenska. Niektorí sa zapíšu do letných škôl, aby sa vzdelávali, ale niektorí chcú proste len vyplniť svoj voľný čas tým, čo ich baví,“ Pousmial sa.
Ukázal mi zopár miestností – v jednej boli výtvarné plátna, výkresy a všetko ostatné na rozvíjanie takejto kreativity, v ďalšej boli zase hudobné nástroje ale bolo tam aj niečo, čo ma zaujalo viac. Sedelo tam dievča, pri klavíri. Bolo vystreté, na odkryté plecia jej padali hnedé kučery, opatrne položila ruky na klávesy a začala hrať. Hudba, ktorá sa náhle vznášala miestnosťou ju natoľko opantala, že si nevšimla, ako na ňu s ockom a Martinom hľadíme. Oni pozerali obdivne – čo aj ja, ale zároveň túžobne. Túžil som to dievča spoznať, ale nehodlal som ju vyrušiť z hry.
Ešte aj keď sme vyšli von som v hlave počul tu peknú melódiu a pred očami som mal hnedé kučery.
Zahľadel som sa na futbalové ihrisko, na mladých chalanov šťastne behajúcich za loptou a zrazu som pocítil ten známy pocit z rána, ktorý bol desaťkrát silnejší. Bol som naozaj veľmi spokojný.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár