Žije sa mi ľahko

Sedela som vo vlaku, cestou domov z práce. Čítala knižku od jedného Poliaka o veľkej virtuálnej láske. Po dočítaní kapitoly som sa mimovoľne zahľadela von oknom. Prvé, čo mi napadlo: akú úžasnú mám prácu! Malé milé ľudské tvory s chuťou, úsmevom, s očkami plnými zvedavosti a túžby dozvedieť sa niečo nové. A také šikovné! Bez výnimky.

A ja mám z toho peniaze. Nie len z toho, ale aj z toho.
Došlo mi, že sa mi žije ľahko.
Školu zvládam ľavou zadnou. Netvrdím, že nemám čo robiť, rozdiel je v tom, že ma moje štúdium baví, a že to robím rada. Niekomu príde choré, že opúšťam budovu dennodenne o 22:00. Mne to tak vyhovuje.

Účty sa platia samé. Bankovníctvo 21.storočia je geniálne. Nemusím nič. Príde čo má, odíde čo musí, a ja len dostanem sms.
Ponuky na realizáciu sa rozbiehajú, a ja si žijem. Mesiac, dva, tri. Nie na vysokej nohe...len tak jemne...bohémsky...

Chodím kam chcem, kedy chcem. Neexistujú striktné termíny, a ani časy, ktorých by som sa musela držať. Žiadny odchod, žiadny príchod. Žiadna vyššia autorita.
Mám moju izbu, v nej vlastnú teplú posteľ, starú chladničku a v nej smotanu do kávy a dve Activie. Na poličke vločky. To je všetko čo mi treba. Na raňajky o 6:00 či 14:00. Lebo je v podstate jedno, kedy vstanem.

Môžem sa stretnúť s kým chcem. Nikto mi nekomentuje priateľov, nikto ich nehodnotí. Keď chcem s nimi byť v meste, môžem piť do rána bieleho. Keď ich chcem všetkých v mojej izbe, prídu, a sú tu so mnou, v teple, v mojej posteli.

Pre každého mám uterák, čisté tričko, novú zubnú kefku.

Mám až príliš veľa. Smie sa žiť tak ľahko?

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu