visí zrkadlo,
odráža maličkosti
i všetko to plytké,
čo ma napadlo...
Celkom prirodzene.
Visí ako zo stromu,
a siaha až po korene
našich lások a radostí
pulzujúcich v cievach:
Sme ešte ľudia?
Sme ako z dreva...
Už len zrkadlá nás súdia,
visiac na niti, spiac
je toho veľa čo chcem povedať
a bude ešte viac...
Nastavujúc si zrkadlo
vidím svoju tvár,
lastovičky letné
jeseň stromov i jar,
na ktorú čakám...
i všetko to všedné,
čo ma opúšta...
Vieš,som stále v inom lese ako ty,
v tom mojom lieta šarkan po nebi
s chvostom plným papierových mašlí...
Spev kútika tvojich pier mi rána krášli
a večer v tvojich pleciach zaspávam...
Život je príliž krátka predstava,
tak už, prosím, nepočítaj minúty,
nehľadajme dôvody a zmysly
zmyslami len cítme vôňu kože...
Vonku sú svety ostré ako nože,
sú ulice,lampy a neprítomné pohľady
za nimi je eden a v ňom ja a ty...
Zrkadlo na nitke zrkadlí
odrazy našich tiel a prianí
túžob, ktoré nemo zapadli
jak zlaté hviezdy na svitaní...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
vidím,že som ťa riadne naštartoval...