Preleteli nad cestou, ktorou som šla.
Boli vznešení a krásni.
Dnes, dnes tu sedím a pozerám na horiacu sviec.
Oznamujúcu smrť.
Kde je dnes môj kŕdel vtákov pri nebeskom sunsete?
Ako mám hľadieť na tento svet...
Odletí..
Zhodí na mňa všetky spomienky.
Slová a úsmevy.
Keď neznášame dátumy...
a slzy zbierame po zemi,
v túžbe že nájdeme ich odrazy..
možno je v tom kŕdli.
možno sa zamotal do duší iných.
A možno hľadí z kdesi,kde sú iba oblaky,
ako tí anjeli v rozprávkových knížkach.
Stratené možno..
Ja cítim iba biele kvety...
Zobrali mi dych.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
yoginko
9. 3.marca 2009 21:10
páči sa mi..
Napíš svoj komentár