Po oknách stekajú kvapky dažďa...krehké kvapôčky, ktoré na moju dušu dopadajú ako veľké balvany,,,už sa mi nechce dovolenkovať,,,
Že prečo??? No lebo ma už všetko poriadne serie. Moje sny sa rozplývajú mihnutím môjho hnedučkého oka...Tak sme chceli byť spolu, celý týždeň sa venovať jeden druhému, vyplniť čas, blázniť sa ako malé deti...a on mi napíše jednu ,,milú,, správičku. Odchádza s kamošmi na chatu, a že ty nemôžeš ísť, lebo je plný stav...Óóó ďakujem za úprimnosť...veď načo ťahať drevo do lesa...
Chce sa mi kričať...som plná hnevu, ktorý sa nedá ani opísať. Pozerám do zrkadla//a poznáte to, keď sa začnete ľutovať?//
tak ja som sa začala...a prišiel plač...taký ľútostivý...
Poslala som mu asi dvesto zaľúbených správ, potom asi sto vyznaní...a keď sa neozval, tak asi päťdesiat výhražných...
Ešte stále precitlivená nahadzujem na seba všetko sexy, čo v tej preplnenej skrini mám...prezliekam sa už tretí raz...Na uslzené oči kydám mejkap a vyrážam sa baviť...
Že baviť...sadnúť si k baru a zapíjať smútok...niekto ma chytá za plece...idem tancovať a čo??? On sa tam určite baví tiež...zhadzujem čierne bolerko, rozpúšťam si vlasy a trsám ako zmyslov zbavená...
Po chvíľke utekám domov...
Nahnevane stieram rozmazaný mejkap, vyzliekam sexy šatočky /už bez bolerka/ a zamotávam sa znova do perín...studených perín...ktoré mi nemá kto zohriať...
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
A príbeh je smutný...