Po jeho odchode som ostal v bare sám. Soboty sú už raz také. Nemal som čo robiť, tak som začal leštiť poháre. A v tom zavŕzgali vchodové dvere. Prešla nimi ona. Mala na sebe červený kabát a čierne nohavice. Jej ryšavé kučeravé vlasy boli pokryté jemnou vrstvou snehu. Bolo vidno, že je už po diskotéke, vyzerala, akoby ju čosi sklamalo. Nebolo mi jasné, prečo prišla sama. Myslel som, že si prišla kúpiť iba cigarety... No ona si sadla k baru. Unavene, priam zúfalo položila na bar kabelku. „Čo si dáte?“ Spýtal som sa. „Long Island, prosím“.
Chcela svoju myseľ utopiť a vedela ktorý drink jej k tomu pomôže. Hovorí sa mu dlhý ostrov, long island. A všetci si myslia, že kvôli tomu, aký je ten pohár vysoký a plný. Skutočnosť jej však taká, že je to príbeh. Ak ho pijete, dostanete sa na opustený ostrov. Záleží na tom, či tam idete sami, alebo s niekým. Pretože ste odkázaný na to, aby ste tento ostrov preskúmali. A je naozaj obrovský, takže ak sa ta vydáte osamote, bude to dlhá, prázdna cesta bez šťastného konca- predsa už nie sme deti, veriace prostej ilúzii rozprávok. Ale čo ak ste na tom pustom ostrove dvaja? Čo ak sa tá neznesiteľná prázdnota zmení v zážitok, hľadanie pokladu v nás... Namixoval som dosť pre dvoch a položil pred ňu prázdny pohár. Na ten ostrov som sa dostať iba tak nemohol, potreboval som pozvánku. Tak som sa nenútene začal hrať so shakerom. Videl som, že ju to zaujalo, tak som trošku pridal. Žmurkol som na ňu a ona sa usmiala, pozrela na svoj pohár a spýtala sa: „Máte prísneho šéfa?“ „Ktorý tu nie je“, povedal som a priložil k jej poháru ďalší. A opäť ten úsmev. Obsah shakera som rozlial do pohárov. Ostávala už len pol hodina do záverečnej, tak som zamkol. Boli sme spolu dlho, rozprávali sa, zistil som, že má dvadsaťdva (čo bolo o tri roky menej ako ja), práve sa rozišla s priateľom. Nechal ju kvôli inej, trápilo ju to, chcel som pomôcť, takže náš rozhovor zabudol na čas. Odišla až keď začalo svitať.
Na druhý deň prišla znova, avšak nie unavená, ale veselá s úsmevom na tvári. Odvtedy sme sa stretávali často. Veľmi dobre sme si rozumeli. Milovali sme sa. Po nejakom čase som sa rozhodol, že sa spýtam, či nechce, aby sme spolu bývali. Táto otázka ju zarazila, ale súhlasila. Bol som šťastný, naozaj som ľúbil. Boli sme spolu 3 roky. Začal som rozmýšľať o tom, že ju požiadam o ruku. Avšak raz, keď som prišiel domov, nebola tam a nedala vedieť, že niekam ide. Ostal po nej iba list. Ospravedlňovala sa, písala, že nechce ďalej klamať, ale už dlhšiu dobu ku mne nič necíti a jednoducho musela odísť. Nenapísala kam, ani ako ďaleko. Rozplakal som sa ako malý.
Myslel som, že s tou ženou strávim život, že budeme mať deti a budeme šťastní. No ona ma opustila, pretože ku mne nič necítila. Nemohol som to nechať tak a začal som ju hľadať. Akokoľvek som sa snažil, venoval všetok voľný čas, aby som ju našiel, prestal som jesť, chodiť do práce, vyhýbal som sa ostatným. Pravdupovediac bol som ňou posadnutý, aj keď som si vtedy myslel, že je to láska. Nakoniec som ju našiel. Bývala stále v tom istom meste ako ja, asi o štyri ulice ďalej. Išiel som za ňou, ale najprv som sa chcel zastaviť v nejakom bare. Jeden taký bol neďaleko od jej bytu. Chcel som sa trošku posilniť- pohárik na ex. Viete, ako býva, dáte si jeden, druhý, tretí, cítite sa lepšie, ale ešte to nie je ono. Tak som sa opil.
A v takomto stave som sa vybral za ňou. Zaklopal na dvere a keď mi otvorila, spýtala sa, čo tam robím. Pozrela na mňa s tak prázdnym pohľadom, že som pochopil o čom vtedy písala v liste. Uvedomil som si, že som ju nehľadal pretože som chcel, aby sa ku mne vrátila. Chcel som jej to vrátiť, chcel som jej ublížiť. Chcel som, aby už nikdy nikomu neublížila tak ako mne. Sotil som do nej, začala kričať. Chytil som ju a zavrel jej ústa. Plakala, bolo vidieť, že sa ma bojí. Hodil som ju o stenu. Keď vstávala, cítil som nenávisť, cítil som sa tak, ako nikdy a bol to skvelý pocit. Pocit moci. Chytila sa za hlavu a na prstoch sa jej objavila krv. Začala ma prosiť, no mne to bolo jedno. Myšlienky som už mal čisté, alkohol akoby vyprchal. Chytil som ju za krk a začal škrtiť. Cítil som, ako moje srdce bije rýchlejšie a to jej akosi prestáva. Ochladla. „Nič si ku mne necítila? A čo cítiš teraz?!“. Som smiechom som ochabnuté telo veľmi spokojne odhodil na zem.
Na druhý deň som sa prebral a vôbec mi nebolo zle. Vládol vo mne taký zvláštny kľud. Vrátil som sa k jej paneláku. Navôkol policajné autá, stareny s ústami plnými klebiet a vo vzduchu tragédia. Bolo to moje dielo. Istá pani sa odvrátila od susied rozoberajúcich tú strašnú udalosť a po chvíli prišla ku mne. Usmial som sa aj napriek jej zvláštnemu výrazu. Nerozumel som mu a to ma rozčúlilo. Keď odchádzala, nasledoval som jej kroky. Hneď, čo tá striga zabočila do prázdnej uličky, zakašľal som jej za chrbtom, aby sa obrátila. Znova som sa usmial, ale ona mala v očiach strach. Prečo toľké obavy? Prečo ten ustráchaný pohľad? Prečo na mňa hľadí s takým odporom, keď sa ja na ňu usmievam?! Zmocnila sa ma zlosť. Nenávisť. Pocit moci. Prudký tlkot srdca, teplo zachvátilo moje telo. Na čelo mi vybehli kvapky studeného potu a z tej prázdnej ulice sa ozýval len krik stareny zvýjajúcej sa predo mnou.
Dva týždne ubehli ako voda a ja neľutujem nič. Som šťastný. Konečne som šťastný. Viete, už dlho som nebol v kostole. Naposledy som sa takto spovedal, keď som bol malý chlapec. Kostoly sú tiché. Sme tu iba dvaja. Nikto nás nepočuje. Počúvate iba vy mňa a nikomu to nepoviete. Bránia vám totiž dve veci. Ten váš Zákon mlčanlivosti, či ako sa to volá. A druhý dôvod? Že sa neusmievate. Vy sa neusmievate, keď sa usmievam ja na vás, pán farár...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
susenejablko
15. 5.mája 2010 13:33
chcem teda este dolozit k tomuto pribehu ze autor jednej casti (tej s Long Islandom) Je @mix ... dufam ze tymto mojim pocinom som mu nesposobil ziadnu ujmu ani nic podobne.
2
(prekvapil si ma.. premyslam co napisat..
uff.. ale napisane je to skvelo, to uznat musim
uff.. ale napisane je to skvelo, to uznat musim
3
Trochu by som popracoval na štýle vyjadrovania ale pointa a samotný nápad uf... veľmi veľmi silné, prekvapivo originálne.
4
Kruté .. ale dobré. Občas mi tam chýbali čiarky, ale celkový dojem to neskazilo.
Napíš svoj komentár