"Maja! Máš 3...." Slzy sa mi natisli do očí. Vstala som od stola aby som si pozrela písomku. Do kelu! Úplne hlúpe chyby! No je ich veľa, trojku mi dala možno len z ľútosti.
"Vidím, že keď si už bola odpovedať, myslíš si že to je všetko! Že si najmúdrejšia! Nie, toto si riadne dokopala...trojka z ľútosti. A nenaštvi tvojími hlúpimi poznámkami, dúfam že vieš novú látku. Lebo ideš odpovedať, hneď ako ostatní dopíšu."
"Ale, ale..." Chcela som zaprotestovať, no došiel mi hlas. Prečo ma tak nenávidí?
"Ešte nejaký problém?" Opýtala sa. Kývla som hlavou, že nie a posadila som sa. Do konca hodiny bolo ešte dvadstať minút, no ešte po mne nikto neodovzdal. Prešlo ďalších desať minút, a potom päť...nakoniec zazvonilo a nestihla ma vyskúšať. Vydýchla som. Bola to posledná hodina. Žiaci odišli a ja som bola posledná, zrazu ma oslovila:
"Maja, čakaj ešte." Otočila som sa.
"No?" Povedala som znechutene a dívala som sa niekam do steny.
"Nepáči sa mi tvoja práca! Si stredoškoláčka, tu nemáš rodičov ktorí ťa budú obskakovať a zachraňovať z každej zle situácie. Začni sa láskavo učiť!"
Čo si to dovoľuje? Rozhodne musím za seba bojovať.
"Na základne škole som tiež nemala rodičov, ktorí by ma obskakovali! Vždy som sa pilne učila a základnu školu som zvládla! To je už moja osobná vec, do toho vás nič!"
"Nebuď drzá!" Okríkla ma.
"A mimochodom, ja som sa to učila..aj som to vedela...ale každý sa niekedy pomýli! Dovi!" Otočila som sa a bez slov som odišla.
Kráčala som domov. Rozmýšľala som o všetkom. Normálne som vrešťala na učiteľku! Tá ma bude riadne nenávidieť, ale čo už. Otvorila som bránku a zrazu sa namňa vyrútil Ňufo. S úsmevom na tvári som ho pohladkala a zamierila dovnútra. Zapla som si počítač a na moje šťastie tam bol Peťo. Dlho sme si písali, napísal že zajtra idú na súťaž vo futbale do nejakej inej školy. Len som mu popriala veľa šťastia a šla som sa učiť.
Sedela som pred večerou. Teda pred vanilkovým jogurtom, vyvalená v obývačke.
"Zachvíľu nám príde dôležitá návšteva. Choď si obliecť niečo vkusné!"
"Čože? Kto taký dôležitý?"
"Otcov kolega s manželkou, chcem aby sme zapôsobili milo a príjemne."
"Ja zaleziem do izby." Zamrmlala som.
"Nie, chcem aby si zahrala nejakú skladbu na klavíri."
"Ani náhodou! Nie! V žiadnom prípade! Nie, nie a ešte raz nie!"
"Majka! Prosím!"
"Nie, mami...nenúť ma do toho...prosím..."
"No dobre, ale aspoň sa pekne obleč, ostaneš tu chvíľku."
"Fajn." Prikývla som.
Prezliekla som sa a s mamou sme čakali na návštevu. Mali prísť s otcom z práce. Zrazu sa otvorili dvere a vošiel otec a za ním, muž a...a...UČITEĽKA CHÉMIE...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár