"Si v poriadku?" Opýtal sa akoby sa nič nestalo.
"Či som v poriadku?" Chcela som vyskočiť a utiecť domov. Plakať a plakať.
"No presne to som sa spýtal..." Max si zahryzol do pery.
"Idem domov." Postavila som sa a obliekla som si vetrovku. Ruky sa mi triasli a potrebovala som ísť na čerstvý vzduch. Takáto správa ma vedela ročúliť a celkovo ma prekvapila. Sestra ? Sestra! Mojími myšlienkami vírili rôzne otázky no odpovede boli na míle ďaleko...
"Prepáč, nechcelom som ťa týmto rozrušiť. Ja len som to potreboval niekomu povedať..." Vzdychol a do očí sa mu nahrnuli slzy. Nikdy som nevidela chlapca plakať, akurát Adama ale to keď bol mladší a spadol z bickyla. Toto ma dojalo ale nemohla som tam stáť. Chcela som oddísť.
"Max, radšej už nič nehovor!" Zamyslela som sa. Nechcela som mu ešte viac ubližovať ale nemohla som inak konať:"Úchylák sprostý!" Dokončila som vetu a odišla som. Vôbec som sa neotočila a takto som kráčala až domov.
"Mami, rozišla som s Borisom." Zamrmlala som a odkusla som si z chleba s paštétou.
"Miláčik to mi je ľúto." Mama namňa uprela ľútostivý pohľad a pokračovala:"Prečo vlastne?" Zamyslela som sa, čo jej mám povedať? Asi pravdu. Pomaly som prežúvala a keď ten kúsok polkla spustila som:"Ja ho neľúbim. O čom to je ? Keď niekto s niekým chodí asi preto že sa ľúbia, ale Boris je ďalší sprostý chalan..."
"Ahá, spravila si správnu vec." Mama sa usmiala a začala umývať riad.
Vyšla som do izby a zabuchla som dvere. Pozrela som sa na tašku a v nej nahádzané knihy na zajtra. Rozhodla som sa že úlohy z nemčiny,literatúri a fyziky si spravím zajtra v škole. Robím správnu vec ?
"Som vzorná žiačka!" Zamrmlala som si sama sebe a začala som písať úlohy.
Všetko hotové, knihy nachystané, úlohy napísané.
Sadla som si na posteľ a nahlas som premýšľala.
"Spravila som správnu vec že som Maxa ešte pokarhala? Chudák veď sa stým trápi možno celé roky a teraz mal odvahu to konečne niekomu povedať...Čo keď som bola jeho posledná nádej? Čo keď hľadal pomoc práve u mňa? A ja ? Ako krava som mu vynadala a odišla...nikdy nezabudnem na jeho oči plné sĺz, asi čakal že s ním pôjdem niekde kde niesú žiadny ľudia a dovolím mu aby sa mi vyplakal na ramene...a ja ako správna baba som to mala spraviť! A nie odísť..." Všetko mi prišlo ľúto a najradšej by som ho chudáka vyobímala.
"Musím mu zavolať!" Jeho číslo som mala odvtedy čo ma zachránil.
"Som ja ale hlúpa! On mi toľko krát pomohol.. a ja ? Otočím sa mu chrbtom!" Karhala som sa a mobil som držala pri uchu. Nič ozvala sa odkazová schránka a ja som nadávala ešte viac a horšie.
"Domino, prosím odvezieš ma niekam?" Dominik zdvihol obočie a poškrabal sa.
"Kam?"
"Prosím rýchlo! Je to súrne! Prosím!"
"No ja mám ešte úlohu..." Zamrmlal a otočil sa.
"Fajn! Ďakujem, to mám zato že ti stále krijem chrbát!" Vyšla som z jeho izby a keď som kráčala dole schodmy začula som jeho hlas:"Čakaj, vezmem si bundu."
Viezli sme autom asi 15 minút. Dominik išiel presne podľa mojích slov. Ako napríklad:"Zaboč doľava..hej! A teraz do prava!"
Zastal pred Maxovim domom a skôr ako stihol niečo povedať som stála pred Maxovimi dverami a zvonila som.
Otvorila jeho uplakaná mama.
"Kto si?" Vyfúkala si nos do vreckovky.
"Som Stela, Maxova kamarátka! Dnes poobede sme sa pohádali. Ja potrebujem vedieť či je v poriadku, prosím puste ma dnu."
"Spomínal že chce skončiť zo životom, zamkol sa do kúpelky a stamtadial sme počuly len výkriky. Volali sme na políciu ale tá nás vysmiala." Staršej dáme sa opäť pustili slzy a ja som bez dovolenia vbehla do vnútra.
"Kde je kúpeľňa?" Opýtala som sa pána ktorí sedel v kresle a pozeral do steny.
Ukázal prstom k bielym dreveným dverám. Bol na ních plagát, teda kalendár z pred dvoch rokov.
"MAX?!" Zaklopkala som na dvere a okamžite som začula niečo rachnúť na zem. Srdce sa mi rozbúšilo a opäť som zaklopkala, teda zaklopala a teraz silno. Pesťami som udierala do dverí a zúfalo som kričala Maxovo meno.
"Choď preč!"Ozval sa jeho slabý hlas.
"Nie, pusť ma dnu! Max, spravila som chybu, viem! Prosím. Dovoľ mi aby som ti to vysvetlila." Tak isto sa mi pustili slzy a oprela som sa o dvere.
"Fajn! Ale len ty!" Zakričal a počula som rinčať kľúčik.
Vošla som dnu a hodila som sa mu do náručia. Silno som ho objímala a plakala som. Nahlas, konečne som to zo seba pustila. Ako keď celú večnosť neprší a potom sa to všetko zrúti naraz...
"Max! Čo ťa to napadlo?" Na zemi som zbadala nôž. Veľký ostrí...krvavý. Zhýkla som a odstúpila som od neho.
"Vieš ako som sa cítil? Tebe som veril! Veril som že mi pomôžeš, že ma nencháš v štychu! A ty si mi vynadala že som úchyl!" Max sa otočil chrbtom ku mne. Ja som silno zavzlykala a potom zase.
Vzápätí sa zase otočil ku mne a pobozkal ma. Áno, pobozkal. Cítila som akoby ma pobozkal anjel. Odsunul sa a ja som sa mu zase hodila do náručia:"Prepáč."Zašepkala som....
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
bondulka
17. 10.októbra 2011 19:54
vyvíja sa to dobre...už sa neviem dočkať pokračovania
2
Ďakujem No vyfénujem si vlasy a napíšem pokračovanie (dúfam) Teda ak chcete, teda chceš
3
jasné, že chcem...večer si to prídem prečítať. úžasný príbeh naozaj
Napíš svoj komentár