"Skúšala som hľadať niečo na internete. Ohľadom tých snov."
"Našla si niečo?" Opýtala som sa a odpila som si z horúceho kakaa.
"Nie, je mi ľúto. Ale nič také tam nebolo. Dokonca aj o upíroch tam boli samé kecy."
"To vieš, niektorí ľudia si myslia že vedia o upíroch najviac a pritom nevedia dokopy nič."
"Tak to máš pravdu."
"Ako si vlastne zistila že Stefan je upír?"
"To je nadlho."
"Prosím, povedz mi to."
Elena mi všetko vyrozprávala, všetko o tom ako to zistila a ako bola zhrozená.
"Ja si už pôjdem asi ľahnúť." Navrhla Elena.
"Ako chceš, ja tu počkám na Damona."
"No, vieščo počkám s tebou. Tento penzión je večer dosť strašidelný. Bez Stefana sa bojím."
"No povedala by som že naopak. Bojíš sa tej tmy a toho prázdna? Alebo sa bojíš upíra ktorí ťa miluje a môže ťa kedykoľvek zabiť."
"Stefanovi verím."
Stefan a Damon šli na nočný lov. Ja a Elena sme ich asi hodinu čakali a obidve sme už klipkali očami.
Zrazu sa rozleteli dvere a vošiel vysmiatý Damon a za ním Stefan.
"Konečne. Myslela som že nedorazia."
"Vy nás tu ešte čakáte? No viete ja by som bol prišiel oveľa skôr, ale Damon mal stále málo. Takže keď zajtra ráno nájdu horári asi 5 mŕtvych tiel mladých sŕn, budú prekvapený." Vysvetľoval Stefan.
"Fajn idem hore. Damon príď za mnou."
"A čo dnes budeme robiť?" Opýtal sa a vzrušene sa usmial.
"No ty rob čo chceš, ja budem spať. Tie sny my už idú na nervy a chcem s nimi skoncovať."
"Ale no ták...." Žobronil Damon.
"Daj tomu dievčaťu trochu pokoj." Povedal Stefan.
"No braček ty buď ticho. Fajn tak prídem. Len si tu dole ešte niečo vybavím."
Šla som sa pozrieť na miesto kde obvykle schovávam denník. Ale on tam nebol.
Bola som nahnevaná a ľahla som si do postele.
"Som tu zlato. Vážne si si to nerozmyslela?"
"Daj pokoj."
"Čo sa deje? Prečo si taká nasratá?" Damon sa pýtal a zvedavosť z neho priam syčala.
"Denník!"
"Aha, denník, tvoj denník...prepáč že ťa znovu otravujem, ale čo sním?"
"Zmizol!"
"Čože? Ja som ho nezobral."
"Veď dobre, ale neviem kto by ho kradol. Bol na perfektnom mieste."
"Miláčik, teraz sa vyspi. Ráno ho pohľadáme."
"Dobre." Milo som sa usmiala a pobozkala Damona.
Vonku silno lialo a bola hrozná búrka. Bola som na tmavom mieste. Na sebe som mala staré rozrhané rifle a tričko. Bola mi zima, chvela som sa. Spravila som zopár krokov a cítila som že chodím po ľadovej vode.
"Kde to som?" Položila som si otázku sama pre seba.
"Si v pasci hlupaňa!" Zasmiala sa žena, teda predpokladala som že je to žena lebo mala tenký hlas. Ten smiech mi bol známy. Chcela som sa pozrieť. Ale len jedno zdvihnutie hlavy bolo premňa také namáhave a bolestivé. A keď som sa konečne obzrela na miesto odkiaľ prichádzal hlas nikto tam nebol.
"Si snáď slepá? Nevidíš ma?" A zase sa zasmiala. Ten hlas mi bol stále povedomejší, ale nevedela som komu patrí.
Už som sa neotáčala len som tuho rozmýšľala. A vtom len zo mňa vypadlo: "KATHERINE!"
"Hm .. pozrime sa .. z hlupane sa stáva bystrá?" Katherine ma rýchlosťou zhodila na zem. Moje ubolené telo padlo do studene a špinave vody.
"Čo odomňa chceš?"
"Nič, len ťa tak trápim. Baví ma to. Vieš veľmi sa nudím, kedže Damon je stále s tebou a nemôže sa venovať mne. Ale to sa zmení!"
"A čo spravíš? HA?! Si len úboha upírka...teda dosť silná...ale hlúpa!"
"Ako sa opovažuješ také niečo povdedať?" Katherine ma hrozne mučila...ukazovala obrazy ako Damon zomrie...ako ho ja zabijem aj napriek tomu že ho ľúbim! Voda bola stále ľadovejšia .. ja už som nemala síl ani sa postaviť a už vôbec nie brániť sa tým hrozným obrazom.
"Daj mi pokoj! Aj Damonovi! On ťa nemiluje! Možno nemiluje ani mňa...ale určite miluje ELENU!"
"A ty niesi na ňu nahnevaná? Netúžiš po pomte? Aby mohol byť len tvoj! A tá hlupaňa sa ti viac nebudem pliesť do cesty!" Hovorila to tak presvedčivo že som mala pocit akoby som to mala spraviť, že musím...ale stále som mala krásne spomienky ktoré sa tomu dokázali brániť.
"NIE! Už mi daj pokoj..... pochop to. ..ani jeden z ních ťa už nemiluje...to bolo dávno...načo si to robila? Navzájom sa zabili! A pozri čo je z ních teraz! Lebo ty pani veľkomožná si taká namyslená a rozmaznaná ..hlúpa a krásna!"
"Mám to brať ako kompliment?" Povedala a ešte raz ma zrazila k zemi. Z rúk z tváre a z nôh my šla krv.....Triasla som sa ...všetko ma bolelo...a cítila som to úplne naozaj...ale moja láska k Damonovi ma držala pri živote.
"Musím sa zobudiť. Musím sa zobudiť. MUSÍM!"
"Zbytočne si nahováraš. O tom kedy sa zobudíš rozhodujem len ja."
"Nie, mýliš sa! Ja sa chcem zobudiť! Chcem! Musím..musím..!!!"
Zrazu som cítila takú silu že by som uniesla aj sto slonov. Postavila som a zo zeme a kričala som že sa MUSÍM zobudiť.
Katherine pomali mizla a vzdiaľovala sa.
"Fajn, teraz si možno zvíťazila! Ale toto nie je koniec!"
Zobudila som sa. Všade okolo mňa bola krv ktorá vytiekla z mojích rán. Bolela ma hlava a celé telo. Triasla som sa a bola som mokrá. Zrazu sa mi v hlave začali ukazovať hrozné veci...
Damon ma šiel pobozkať..ja som vzala kolík ..a zapichla som ho doňho....jeho telo sa zvalilo a ja som sa s Katherine smiala.
"DOSŤ!" Vykríkla som a Damon sa prebral.
"Čo sa deje?" Otočil sa a keď ma videl skoro spadol z postele ako sa vydesil.
"SUSAN! ČO sa stalo? S niekím si sa pobila?"
"Nie, je to nadlho, v prvom rade sa musím celá osprchovať a ošetriť si rany. Damon ostaň tu somnou prosím. Bojím sa. Katherine ma úplne ovláda. Bojím sa že ťa zabijem...JA sa bojím!" Spustili sa mi slzy, tisíce malích kvapiek padalo na Damonovu ruku.
"Nie, neboj sa. Nezabiješ ma. Budem tu s tebou. Ľúbim ťa." Z rukou mi utrel slzy.
Keď už bolo všetko hotové zišla som s Damonom dole do kuchyne. Keď som vošla Elena so Stefanom sa namňa hrozne dívali.
"Čo sa stalo? Damon! Ty si jej ublížil?!"
"Nie...to Katherine."
"Ona bola v dome?"
"Nie, bola v mojom sne." Všetko som im dopodrobna vysvetlila. Oni len z údivom pozerali.
"Nenávidm ju!" Povedala som.
"To sa ti nečudujem, niesi jediná. Ona v tých časoch bola iná. Bola taká krásna a vzdelaná. Ale teraz len žiarli. Pretože Elena nahradila jej miesto." Povedal Stefan.
"A ešte som zabudla. Neviem odkiaľ mohla vedieť čoho všetkého sa bojím. Do mysle sa mi dostať nemôže, nosím ten prívesok."
"Hovorila si to niekomu? Alebo písala si to niekde?"
"Och nie! Môj denník! Tam je všetko, áno písala som to tam. A včera večer zmizol."
"A v tom sne, držala ho Katherine v rukách?"
"Neviem......ja....neviem....si spomenúť......počkať!...keď prišla ku mne a zhodila ma na zem..ako sa namňa rútila...niečo odhodila z ruky...bola to menšia .. zelená knižka..."
"Myslíš so že to bol tvoj denník?"
"Bol to on! Určite!" Teraz konečne všetko ..všetko do seba zapadá.
"Fajn, kedže sa už dokáže dostať do domu. Musíme byť stále veľmi opatrní! Stále noste prívesky jasné?!"
Ja aj Elena sme prikývli.
"Nikdy nechoďte nikam samé!"
"A to ani na záchod?" Opýtala sa Elena a všetci sme sa zasmiali.
"To je iné."
Deň prešiel rýchlo. Večer prišla silná búrka...a silno fúkalo...spustil sa silný leják...
"Toto bude dlhá noc." Povedal Stefan a všetky okná a dvere sa zo silným rachotom otvorili..........
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár