Keby som vedela, že dnes je môj posledný deň, v posteli by som neostala ani o minútu dlhšie. Rýchlosťou strely by som sa umyla a obliekla na seba to najobľúbenejšie oblečenie, ktoré by som v skrini mala. Hneď ráno by som čo najväčšou silou vyobjímala svojich blízkych, povedala im ako ich veľmi ľúbim a vždy som ich ľúbila, aj keď to tak niekedy možno nevyzeralo.
Viem, že by som tento deň isto nepreplakala do vankúša. Išla by som niekde von, bez ohľadu nato, či vonku prší, sneží, či nebodaj by bola tá najväčšia víchrica v meste. Prechádzala by som sa chodníkami mestom, kam by ma len moje nohy zaviedli. Užívala by som si plnými dúškami dotyk jemného vetra, štebot vtákov, či kvapky dažďa padajúce z rannej rosy. Vnímala by som každú jednu maličkosť, ktorú som predtým považovala za samozrejmosť. Ďakovala by som zato, že som tu mohla byť, že som mohla spoznať veľa úžasných ľudí, od ktorých som sa veľa naučila, tiež by som ďakovala aj tým čo sa mi snažili podkopávať nohy, keď som sa konečne na ne postavila, lebo vďaka nim som bola vždy silnejšia a napredovala som. Moje veľké ĎAKUJEM, by patrilo aj zato, že som mohla pocítiť čo je to byť milovaná a milovať.
Vôbec by som sa nezamýšľala nad tým, čo všetko som doteraz nestihla, ale nad tým čo všetko za tento deň stihnúť môžem. Čo je najdôležitejšie na tomto svete? Zarobiť čo najviac peňazí? Pracovať celý život od nevidím do nevidím a tým si nechať újsť všetku tú krásu naokolo? NIE!! Podstatné je zistiť, kto sme a prečo tu sme. Uvedomovala by som si, že tým, že odchádzam som naplnila to, čo som naplniť mala a musím ísť ďalej. Niekde kde je to ešte krajšie, dokonalejšie.
V môj posledný deň, by som chcela stretnúť zopár ľudí. Povedať im čo všetko pre mňa znamenajú, čo k nim cítim. Hlavne tým, ktorým som to nepovedala, pretože nebola vhodná príležitosť. Musíme si ale uvedomiť, že vždy je vhodná príležitosť , pretože všetci tu môžme byť dnes a na ďalší deň to tak byť nemusí. Stačia jednoduché vety Mám ťa rád, Ľúbim ťa, Milujem ťa. Znamenajú totiž viac ako si človek dokáže predstaviť.
Nemali by sme preto čakať príliš dlho, kým niekomu niečo povieme, čo vlastne k nemu cítime. Mali by sme mu to povedať ešte dnes, pretože naozaj nevieme, kedy je ten osudný deň a danému človeku pozeráme do očí posledný krát. Zajtra môže byť neskoro...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
23. 3.marca 2015 16:29
nemyslim, ze takto by prebiehal posledny den zivota cloveka, ktory vie, ze umrie. odporucam nevyberat si na spracovanie temy, ktore su nad ramec tvojich literárnych sil, pretoze potom tie pokusy vyznievaju strasne naivne a plne klise
Napíš svoj komentár