A tak tu sedíme...len ja a ty. Teda, to čo ostalo z teba a to čo ostalo zo mňa. Tie dve srdcia a dve telá. Skôr telá, než srdcia...To, čo ostalo z nás, po zasiahnutí mechanizmom tohto sveta. Mechanická láska. To sme... Mechanické pohyby, voči tomu druhému. mechanické dotyky, mechanické objatia. Zvláštne. Aký nezvyk. Objať, no nedotýkať sa srdca, ale len tela. Asi preto, že tak sa to dnes robí. Dávať, no pritom si všetko cenné ponechať. Strojový model vzájomného fungovania. Dotyky bez tepla. Si tu ty a som tu ja...a aj tak ostávame samí. Žiadne záruky, žiadne nádeje na zajtrajšok. Žiadne nádeje, že naše dlane ostanú spojené, aj keď pôjdeme každý zvlášť. Keď sme spolu opakovane niečo začíname. Vždy keď sa rozdeľujeme opakovane to zhasína. Vkráda sa do nás chlad zabúdania, aké je to len smutné... Akékoľvek drobné zrnko citu prechádza automatickým vyhubením. Zničením všetkého, kým neostane len emočné prázdno. Obaja moc poučení, obaja príliš zmenení, bez chuti bojovať. Zjazvení na mieste, kde sme kedysi verili. Pod chrastami skrývajúc, teraz už bájnu, schopnosť dôverovať. A tak ostávame mechanickí. Spolu, no držiac sa v bezpečnej vzdialenosti. Ako by vyzeral náš príbeh, keby sme sa stretli len ty a ja ? Tak ako predtým...otvorení v najväčšej úprimnosti a v nádeji na zázrak. S túžbou by´t preniknutí láskou. Bez obáv o zranenie, bez strachu zo sklamania. Vyplniť čiastočkami šťastia to emočné ticho, vyplniť ho teplom. Dotyky by ožili citmi...my by sme ožili citmi...ožili by sme. Mechanické objatia by ostali v zabudnutí, vymenené za objatia nesúce sa v harmonickej melódií reči sŕdc. keby v tom momente šli naše cesty zvlášť, nezalial by nás chlad. V našej duši by sa rozliala príjemná horúčava, šepkajúca po túžbe, uzrieť znova tvár toho druhého. Ostal by pocit vzájomnej spätosti. Už by to nebola láska mechanická, ale láska bezpodmienečná. Už by to nebola láska...ale Láska. Ktovie, ako by to vyzeralo byť tu len ty a ja. No nie sme... Sme iní... Už nikdy nebudeme tí, čo predtým. navždy ostaneme poučení. Avšak cez oči preniká ti ikra, kričiaca prosebne o záchranu. Vždy keď sa stíšim nech ju začujem, či zahladím do tvojej tváre hľadajúc jej odlesk, keď prestanem dýchať z toľkej snahy zachytiť ten výkrik, aby som sa uistila, že to nie je len šum tancujúceho vetra...stratí sa v rytme tvojho mechanického srdca. Zadívaná do tvojej tváre hľadám odpoveď. Náznak toho, či ozaj stojíš o záchranu. A možno len zbieram odvahu zachrániť ťa, či snáď zachrániť seba samú? Alebo zachrániť nás a uniknúť z tohto bezcitného mechanizmu sveta. Možno nie som sama natoľko silná...Zmocňuje sa ma strach. Počuješ aj ty moje SOS? Sedíme tu...ty a ja ...pri sebe a vzdialení. nespojení citmi, spojení životom...Z nejakého dôvodu. Možno, aj keď s nevedomou úlohou zachrániť toho druhého...a možno len z dôvodu naučiť sa niečo nové. Možno niet zajtrajška a možno nás ich čaká ešte tisíc. No teraz....sedíme tu...len ty ...a ja...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
