Bola som v izbe a zrazu som videla oproti mne na stene blikajúce svetielko. A pohybovalo sa hore-dole. Sprvu som si myslela, že to ide asi z niekade vonku. Ale keď som sa pozrela von oknom, nikde nič, žiaden signál. Začala som sa báť, lebo som vedela, že to ide z miestnosti, v ktorej som bola, teda v izbe. Oproti tomu svetielku na stene bola sestrina posteľ. ,,Ježiši, to ide z tade..." pomylela som si.
Celá roztrasená som kráčala k posteli. Rozhodla som sa, že ju otvorím. Keď som to urobila, nič tam nebolo. Odrazu ma niekto sotil, ja som padla a posteľ sa zatvorila. Ihneď som dostala prudkú klaustrofóbiu a začala som sa potiť. V kútiku duše som verila, že si niekto zo mňa robí srandu. Ale vôbec to nepomáhalo. Nebolo to tak.
Kričala som: ,,Haló! Pustite ma!"a od strachu, že sa udusím som začala plakať. Strašne som sa bála. Nechápala som to, veď nikto nebol doma. Potom som v beznádeji stíchla, ale nechcela som sa zmieriť so smrťou. Počula som nejaké hlasy. Ale ich rozhovor nedával zmysel. Jeden z nich znel ako mamin: ,,Tak čo si urobíme na raňajky?" A ten druhý hlas: ,,Ja neviem, mne je to jedno." Ako rozhovor medzi mamou a sestrou. A zrazu niekto otvoril tú posteľ, v ktorej som bola zatvorená . Prenikalo svetlo. Zobudila som sa. Bol to len sen. To sestra vyhrnula žalúzie. Aké šťastie, možno by som sa ani nezobudila...

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
anjelik4195  24. 5. 2008 00:09
waaw akoshe super to jee
Napíš svoj komentár