Napríklad dnes. Bola som na jednej súťaži. Netúžila som vyhrať. Samozrejme, že by ma to potešilo, ale išla som do súťaže s tým, nech to ostatní nemajú také ľahké. Nech to jedna osoba nemá také ľahké. Prečo by mala mať hneď všetko pričom ani nevynaloží dostatočné úsilie? Ja som to písala rekreačne a egoisticky. Ostatní za cieľom niečo získať ale menej egoisticky. Osoba X nevyhrala. Bola som spokojná, nevyhrala som ani ja, žily mi to tiež nepotrhalo. Vyhrala osoba Y, ktorej to prajem. Videla som,že bola skutočne šťastná, nemám proti nej nič a tak som jej výhru dopriala.
Ale je to odo mňa hnusné, egoistické a pripadám si ako najskazenejší človek v galaxii. Mám také pocity často? Asi ani nie. Nestáva sa často, že by som ľuďom nedopriala. Nechcem byť sebec. Ale vždy sa nájde niekto "to give someone high five. in the face. with a chair." Osoby, pri ktorých nahodím len poker face a zameriavam sa na to, aby som dokázala ovládať svoje telo. Aby moje ruky neovládateľne nevyleteli a nespravili, po čom túžim. Aby som z tých ľudí vytriasla tie debilné reči, to minimum zhnitých páchnucích mozgových závitov. ak rada by som ich prebrala k životu. Nech si uvedomia, že nie všetky oči ku nim vzhliadajú s obdivom a že Zem sa točí okolo Slnka a okolo svojej osi. Nie okolo nich! Prečo to do faka nevedia pochopiť?
Akurát som sa nasrala. Chcela som vynadať seba, ale načo? Aj tak budem taká istá. Zajtra ma zase vytočia tí istí ľudia, budem mať chuť odrezať jazyk tým istým ľuďom. Nie, nie som krutá. Ale proste niekedy sa potrebujem vyzúriť. Z ľudskej hlúposti. Nie z toho čo ľudia robia, ale z toho akí sú! Je mi z toho zle. Všetci sa tvária ako chodiaci žijúci Einstein-i, vykračujú si ako keby ich vystrihli z tituliek a pritom hovno dokázali. Úplne hovno! a chodia s nosom hore. Je mi zle zo všetkých tých pokryteckých výrazov, čo sa pchajú do riti. Nemám niekoho rada - nebavím sa s ním - ignorujem ho.
Nebudem sa zdraviť len preto, že je to vhodné, že sa to patrí. Pozdravím sa každému jednému človeku, čo stretnem na ulici, pokiaľ mi v niečom nedrása nervy. Zdravím sa od detí na základke po tetušky, čo ma asi ani nevidia. Ale prečo sa mám pozdraviť osobe, ktorú by som poslala všade, kde to nie je pekné a je to hlavne ďaleko odo mňa. Ďaleko. Ale naozaj ďaleko. Tak aby som už o tej neúprimnej príšere nič nikdy nepočula. Každý zrejme takú osobu poznáme. Vyskytujem sa pri každom z nás, možno sme aj my pre niekoho takým otrasnoidným stvorením. Ale prečo sa na niečo hrať? Prečo sa na ňu usmievame, zdravíme, komunikujeme a v hlave ju napichujeme na vidly a hádžeme k Slnku nech ju spáli? Prečo jej popol hodíme do záchodu a zalejeme to kyselinou nech z nej nezostane ani smietka?
Snažím sa milovať blížneho svoju, ale nie vždy to ide. Som na to príliš slabá. Také zmierenie u mňa ak rýchlo nenastane.
Haleluja šabalabalabamba
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár