Zrazu bol koniec, vystúpila som a s 20 kilovým závažím, ktoré sa opäť zrodilo v mojom vnútri, šla na zastávku...
Netušila som, že ten nedefinovateľný pocit sa môže vrátiť, len tak si prísť...
Zrazu som pozerala na knihy od Axela, Huma a chcela spať.
Ráno som vstala, umyla si zuby, šla do školy, kde som pochopila silu kolegiality-sympatie-chtivosti.
Na druhý deň som v triede uvidela Barbie na lavici - na teórii kauzality
Dievčatko sa hralo, fúkalo si noštek, robilo Barbiam šaty...
..toto je väčší paradox ako čin samotného Abraháma!
Nechápem prečo, ako dlho, ale baví ma to tu!
Cítim sa taká malá, zanedbateľná, nepochopená, a predsa...
Teší ma to! Byť sama na svoje rozhodnutia, trápiť sa tým, nezaťažovať blízkych, čítať si, hádať sa, pýtať sa na odpovede...
Zvláštne je, že stále, keď už človek zabúda, príde podnet z nebies a dá mi záruku, že zabúdať netreba, stačí veci pochopiť, zaľúbiť si ľudskú nedokonalosť, obmedzenosť tak obľúbenú u Nominalistov.
A vôbec! Mala by som si preštudovať Komenského!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár