Stále na kopci, hmla jej prečesávala vlasy
Lístie zdobilo telo
Pery boli smädné
Ruky nemé
Pomaly dýchala a pýtala sa sama seba "prečo"
Vedela, že kým opadané lístie nepodá živiny ďalej
Jej skúsenosti nepochopí ani ona sama
Vystrela ruky k nebu
Otvorila oči
A videla:
Slnko, ktoré jej hladilo tvár, mraky, ktoré kreslili obrázky priamo na oblohu
Ľahla si na zem
Vyzula si topánky
Obkrútila šatku okolo krku
A počúvala vietor
Najprv nepočula nič, potom začal tíško šeptať
No nerozumela mu
Stačilo jej však to, že sa podelila "o seba" s ešte nie sebou" v prírode
Keď otvorila oči, slnko práve zapadalo
V tom pocítila teplo
Rozlievalo sa jej po tvári
Musela sa smiať
Úsmev, to bola jej povinnosť
Smiať sa, že to všetko -
Môže prežívať práve ona
Krása: teplo, šum lístia, šepot vetra, ktorému síce nerozumie, no vie, vie, že keď príde jar, pochopí ...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár