Hlasy minulosti, prítomnosti a hádanky budúcnosti sa márne pokúšala zodpovedať...
Kráčala uličkou, nevšímajúc si ľudí, obchody, neporiadok, sledovala oblohu
a mala pocit, že jediné čo musí, je vznášať sa...
Ľudia do nej narážali, plecom, obtreli svoj kabát o jej bielu ruku a nepovedali nič.
Zastavila sa, zavrela oči, hrýzla si do pier a premýšľala
ako dlho, ako dlho to všetko bude ešte znášať, pričom ani presne nevedela zadefinovať "to všetko".
Stála tam asi tak dlho, ako malé dieťa lížuce jeden kopček jahodovej zmrzliny.
Otvorila oči, nadýchla sa, zlízla si slzu a šla ďalej...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár