Keď slnko sadá za hory, moje malé potvory mi nedajú pokoj...
Pletú sa jedna cez druhu, mám zimomriavky po celom tele.
Ako dlho to takto zvládať mám, nebáť sa, neplakať, len byť tu a tam.
Strácam slnko s jesenným dňom.
Neviem či chyba bola v ňom, či v tom, že sama so svojimi myšlienkami už veľmi dlho som.
Sláčik tancuje, krv mi pulzuje – to teplo, ktoré nikdy nevyhasne -
Volá sa Nádej, keď čas ubieha ako topiaci sa sneh, mne pripadá jeden deň dlhý ako sen –
Sen, ktorý mi naháňal hrôzu, že raz to bude naposledy.
Stojím pred skutočnosťou, zlomená, no pokorná.
Bojovníčka práve spí, naberá silu, aby mohla všetku tú drinu zvládnuť –
Nebáť sa opäť snívať, prijať si a čakať, no hlavne neprestávať prijímať a ďakovať...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár