Kde mám urobiť prvý ťah, na ľavej strane, dole, v strede? Vlastne je to jedno,vieš, že máš plochu a nástroj, ktorým môžeš celé plochu rovnomerne pomaľovať, nemáš problém...tak sa netráp!
To nie je ako so životom, ten má svoj ,reliéf, rôzne členitý, nájdeš tam skutočne všetko, roviny, kedy si svoj život ani neuvedomuješ, pahorkatiny, ked´ nastáva v tvojom živote zmena,vrchoviny, ked´ sa pozoruješ zmeny vo svojom vnútri, hornatiny, ked´ si to chceš vysvetliť, odpovedať na otázku:prečo?
A veľhornatiny, kedy pochopíš otázku, celkom banálnu, no jej vysvetlenie ťa naplní, tvoj život je ako sopka, ktorá je ešte činná, síce to nik nevidí a ni nemeria, no ty cítiš, že o chvíľu vychrĺliš lávu, ktorá zanechá stopy na povrchu, kopy, lávové kúžele.
To však nie je všetko, reliéf obsahuje aj nížiny, kedy si bezmocnou osobou ,ktorá čaka, čaká či ju niekto zapalví, či vytiahne...doliny, tam sa usadíš na dobu, kým nebudeš mať istotu, že môžeš existovať minimálne ne rovine...
To vôbec nie je také ako s plátnom, ty nevidíš, čo zajtra môžeš domaľovať, akú plochu máš zaschnutú...
Nie, je to celkom iné!
Niekedy si myslím, že mi je krásne, teda, je mi krásne ,som na náveternej strane, prší, ja nemám suchú pokožku a ústa sú vždy vlhké, pozerám na daždové kvapky a smejem sa, aké sú prekrásne, padajú a to len na mojej strane, no o tomto ešte neviem ,neviem, že na záveternej strane je sucho, pálivo, nevydržateľne, tam budem sledovať len to páľavé slnko, ktoré mi bude vdaka UV žiareniu a vitamínu D spolu s pigmentami vytvárať pehy, ktoré zmenia maju idnetitu...dúfam, že ma nik neholí hlavu, na ktorú mi dá pás kože z nebohej ťavy, na ktorý bude hriať slnko a ten pás sa bude scvrkávaž až mi stiahne kožu na hlave a ja stratím celkom moju pamäť, trošku nihilistické, ved´ predsa pamäť, je to najdôležitejšie čo máme, len vdaka nej sme tým, kým sme.
Nezamýšľam sa nad problémom, že moje postavenie v mojom živote nie je roavnomerné, harmonické , zosúladené, teda, áno, rozmýšľam(ako teraz)no v skutočnosti viem, že to nemôžem ovplyvniť, teda, mohla by som zorať, prebúrať, vyrovnať a neviem čo ešte všetko, aké antorpogénne činnosti by sa dali urobiť na mojom povrchu aby bol rovný, lenže potom by to nebol život, skutočný život, v ktorom môžeš pochopiť a odceniť si výšku hornatín, z ktorých máš výhľad, tak nádherný, že sa to celé vymyká reálu, nemohla by som sa tešiť z dažda, ktorého je tak málo na záveternej strane, slnečné lúče by som neznášala, keby som nevedela, že vdaka ním sa vyparí voda, ktorá by mohla zaplaviť dolinu, v ktorej som bola a nik mi nepomohol, len tá členitosť života, v ktorej nikdy nikto nemá isotu v svojej polohe a musí byť pripravený na všetko, na eróziu, tektonické pohyby, aj prírodné katastrófy, no v konečnom dôsledku, si to všetko zničujúce v danom časovom období môže časom a myslením premeniť na n iečo čo bolo podnetom, vdaka ktorému môžme porovnávať a tešiť sa z členitosti jedinečného reliéfu v živote každého z nás...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Je to na zamyslenie, cita sa to plynulo. Je to kratke a vystizne.
A tak trochu poeticke, a to ja mam rad
Inak vsimol som si, ze tu je viac ludi cinnych a tvorivych. Co tak rozputat daku diskusiu o pisani? Hmm?