Vietor fúka, pohráva sa s vlasmi..
Zatváram oči, vnímam tanec myšlienok..
Všetko sa bije so všetkým
..mne je tak krásne...
a zároveň cítim nepokoj, samotu medzi hŕbou lístia
..červené, žlté, zelenohnedé...
Vôňa gaštanov, vôňa spomienok..
Viem, že človek zažije stále niečo nové, môže to byť čosi zdrvujúce, živelné či šialené.
A stále si myslí, na niečo také nemôžem byť pripravený!
Lenže, osud sa nepýta, či už môže?
Proste, zasadí úder a čaká.
Čaká na spätnú reakciu, či už smiech alebo slzy.
Stále čaká, preto by sa nemal človek vzdávať a sedieť v kútiku.
Treba sa nadýchnuť, zhlboka nadýchnuť..a vykročiť!
Občas mám pocit, že to už nevydržím, držať v sebe toľko spomienok, chcenia, myšlienok..
Ako by to všetko pokrylo zem, z ktorej vyrastajú stromy, tráva, kvety..a park zaťažuje veľké množstvo lístia...
..niektoré sa rozloží, ako chcenie, ktoré nie je možné uspokojiť, iné odfúkne vietor ako myšlienky, ktoré existujú ako ničo ,čo si zaslúži pobyt vo výšinach, medzi letom vtákov, slnečnými lúčmy a iné vietor odfúkne len na iný strom, lístie sa tak zamotá medzi konáre a zdobí ho, ako moje spomienky zdobia minulosť, prítomnosť a budú zdobiť budúcnosť...
Som
..ako park
v jeseni
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lovecrossed
29. 10.októbra 2008 13:31
Pekné to je, trocha som sa v tom aj našla a videla.
Napíš svoj komentár