Dodriapané líca zdobili tvár, ktorej výraz nadšenia dávno zmizol kdesi v zabudnutí...
Ochladilo sa, konzistencia všetkého vášnivého sa menila v hlboké ľadové nič...
Prešľapovala som z nohy na nohu dúfajúc, že nájdem malú puklinku na nerovnom povrchu už známej steny...
Strácala som cit, cit vo vankúšikoch prstov, cit, ktorý bol stimulom pre neúspešné hľadanie...hľadanie malej puklinky, ktorú by som mohla pretvoriť na otvor, ktorým by som sa dostala inde..
Bola som hladná po svetle, šatka, ktorou som mala prekryté oči, mi nedovolila vyžmýkať neohraničenú ľútosť a beznádej...
Padla som na drsnú zem, plná istoty som oprela chrbát o jej pevnú konštrukciu...
Mohli by mieriť zbraňou rovno na srdce, ja by som sa len oprela o stenu a čakala na oslobujúcu ranu...
Prečo byť aktívnou súčasťou niečoho, čo má už dávno vyschnutý koreň..byť súčasťou koreňovej sústavy brečtanu, ktorého existenciu zmarila samotná realita..?
Hľadať a nenachádzať..žiť pre okamih, že raz pri priložení líca ku prekliatej stene nájdem tenkú cestičku, ktorej obrysy budem hladiť tak dlho, kým nenájdme jej začiatok a koniec...
Nenachádzam zmysel v hladení studených elementov, žiť v temnote...túžiacej po svetle...v nádejí, že nájdem otvor na stene, ktorého slabý náznak zmením v bránu, ktorou újdem zo slepej uličky...
...padám únavou na drsnú zem
...vydychujem posledné presvedečenie, ktorého obsah sa mení na akýsi obláčik tepla rozplynutého v neľútostnom chlade samoty...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
zipporah
19. 10.októbra 2006 20:03
brectan..pekny priklad, teda......PRIROVNANIE, JAAAAAAAAAJ
Napíš svoj komentár