čas už stráca zmysel..
už nevnímam nič..ani zmysle bolesti, ani prežité šťastie..
Počuť len šuchot padajúcej vetrovky, vnímam ten vydýchaný vzduch a cítim teplé slzy, ktoré v sebe nesú tú bolesť, zmätok, beznádej, stres...
Viem, že trebá aj takéto chvíle..
Len čím som staršia, tým viac sa bojím, že jedného dňa sa zrútim..
Padnem na samé dno priepasti s názvom Pasivita
čierné vrany, modré nebo, studený vietor, teplé pohladenie...
už nič by v takej priepasti nemalo zmysle, chuť existencie, ktorá je jedinečná..
Ja chcem žiť! Žiť a vedieť, že tej priepasti sa nemusím báť..
Nechcem aby ma ničo zlomilo až tak, že stratím chuť premýšľať..
Verím tomu, že to lano z krídel raz bude natoľko pružné a ja sa dokážem prispôsobiť realite.
Raz dokážem lietať aj s tým lanom neistoty tak vysoko ako len budem chcieť...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
...dostaneš sa z toho, určite...