Kráčam ďalej a pozorujem všetko,šo sa deje okolo mňa.Počujem z paneláku hádku manželského páru kvôli špinavým ponožkám,u ktorej sa zväčša stane ostrá výmena názorov, kde sú slová ako nenávidím ťa,nemám ťa rád, úplne bežné.O pár korkov ďalej je vystrašený druháčik so slzami v očiach telefonujúci svojej mame ,ktorý jej práve oznamuje ,že dostal v škole päťku.Mama značne zvýši hlas znamenajúci jej obrovskú zlosť.Nezaujíma ju,že sa jej dieťa do noci trápilo nad knihami,nezaujíma ju,že jej syn plače sediac na chodníku ,netrápi ju,že je zúfalý a bojí sa prísť domov.Ona sa zaujíma iba o to,mže dostal päťku a musí ho patrične potrestat.Za rohom ulice pri malom kostolíku sedí dievčatko žobrajúce o pár korún na rožok,ayba na chvíľu nepočula to vyhrávanie muzikantov v jej brušku..Ničia ma opovrhujúce pohľady okoloidúcich bezcitných,bezohľadných ľudí,na ktoré si malé dievčatko už jedoducho zvyklo.Tak jej podám pár drobných,ktoré mi ostali ,usmejem sa na ňu ,aby vedela,že nie všetci ľudia sú chladní a neohľaduplní.Ešte raz sa na ňu pozriem a idem domov.
Ľahnem si do postele a rozmýšľam,kedy konečne príde deň,keď namiesto slov nenávidím ľa,nemám ťa rád,miesto sĺz,miesto urážok a bietiek ľudia začnú hovoriť Ľúbim ťa.Kedy miesto výziev k uzatvoreniu úveru či kúpe najnovšieho auta budú reklamy vyzývať k úsmevu?
Nie je predsa nič jednoduchšie a krajšie ,ako keď človek človeku povie:ĽÚBIM ŤA,USMEJ SA,VEĎ ÚSMEV LIEČI!
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
bonita
3. 1.januára 2009 17:10
skoda ze to tak nie je ale podla mna to ani nebude tak
Napíš svoj komentár