Pomaly vstanem z postele, pretože moje hlúpe zranenia, ktoré si neodbitne nosím so sebou, opäť bijú na poplach a pripomínajú, že ležať v posteli pokojne a spokojne, to znamená budúcu bolesť. Ah, prečo bolesti nemiznú.
Púšťam si na seba horúcu vodu a v zrkadle pozerám na to, ako mi sýtočerveno farbí kožu. Premyslím si, ako vojdem k tebe späť do perín, voňavá a mäkká a pritúlim sa k tebe, aby si trochu zafrflal, kým zistíš, že bozky chutia ráno oveľa viac. Otvorím dvere, nadychnem sa a keď si ľahnem späť, je to preč. Pobozkám ti rameno a odvaha ľúbiť je preč. Nie. Je úplne v prdeli.
Otvoríš oči, ja už vtedy ľutujem, že som ťa zobudila a kým v ideálnom svete ťa pobozkam na krk a usmejem sa, v tom skutočnom ti hovorím, aby si sa na mna prestal pozerať.
Nemám pred tebou žiadne tajomstva. Vies všetko. Všetky slzy, všetky pády, všetky radosti a vies snáď o každom človeku, ktorého som posledných pár rokov stretla. Poznáš ma, keď sa hnevam, keď sa tesim, keď som nervozna, keď už neviem, čo ďalej. Ale neviem ti ukázať, ako ľúbim.
Chcem, aby si bol nežný a keď moja pokožka zmäkne pod tvojimi rukami, pýtam sa ta, čo sa deje.
Niekedy sa mi podari dostať zo seba pocity spred pár dní a ty krutis hlavou, že som blázon, lebo o nich nikdy nehovorím. Lenže stále si tu. Chceš, aby som sa mala dobre, pýtaš sa ma na pocity, stále máš obavy, že niečo spravíš nesprávne, usmievaš sa, necháš ma hladit ta po tvári akoby si vedel, že tým hovorím lubim ta, neodid.
Lenže vzdy odídem ja. Položím ti chrbát ruky na líce, pomaly zídem dolu k brade, usmejem sa a rýchlo odtiahnem ruku, aby som náhodou nemala príliš šťastný úsmev.
Mohol by si sa pýtať prečo, lebo ja sa seba pýtam stále. A hoci by som to chcela inak, cestu k sebe priam prirodzene barikadujem.
Raz odídeš a vtedy ti začnem opakovať, že ta lubim, lebo už budeš bezpečne ďaleko.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
motovidlo323
1. 6.júna 2020 17:43
Načo v sebe zbytočne živíte nádej?
Napíš svoj komentár