Moji rodičia vždy hovorili, že lopta bola mojou jedinou hračkou, že som sa najprv naučil hrať futbal až potom chodiť . Strávil som s futbalovou loptou celé svoje detstvo. Keď prišla puberta, prišla prvá baba, ale s tým, že bude na druhom mieste, sa proste musela zmieriť.
Žal som úspechy, slová chvály, bol som " nevídaný talent", pochodil som svet, čítali o mne v novinách, na internete, moja rodina ma vo všetkom podporovala, boli na mňa hrdí , moja sestra strávila detstvo na futbalových zápasoch, ktoré sa stáli súčasťou každého víkendu.
Potom prišli iné veci, zmeny, môj otec si našiel frajerku a mal iné veci ako mňa, mama sa nevedela zaradiť do života a ja som si proste odpálil svoju sľubnú karieéru.
Po gymnáziu som si nenašiel prácu, no našiel som si frajerku. Keď sme sa spoznali, nevedela, aká je veľmi krásna, schovávala to, čo v nej bolo nádherné. Nebola prvá, ale bola iná. Bolo to ošiaľové zaľúbenie. Živila ma mama, čo sa najprv dalo zniesť, nie však večne. Aj mojej priateľke to začalo prekážať. Chcel som si žiť svoj veľký život, nemyslel som na iných, bolo mi všetko jedno, len ja a my sme mne neboli ukradnutí.
Dostal som sa do problémov a problémy vyrábal. Nikto nedokázal pochopiť, že ja som chcel žiť svoj big city life, byť niekto, žiť si veľký život, kašľať na ľudí, mať opri sebe krásnu ženskú, občas ísť na dovolenku, mať veľa peňazí. Karty sa zamiešali a kráľovná mojich dní jedného dňa odišla. Už druhá, prvou bola futbalová lopta.
Padol mi vlastne celý svet. Nemal som energiu a odvahu vracať sa k svojim vrcholovým cieľom a nemal som vôbec chuť žiť. Bolo to akési absolútne spadnutie na hubu, zrazu tu nebola vidina ničoho pekného. Sklamal som seba, keď som s avzdal sna a sklamal som svoje city . Ona tu už nebola, nebola fyzicky.
Svet sa začal vtedy krútiť rýchlejšie a nebol nikto, komu by som sklonil tú svoju pyšnú hlavu na plecia. Mesiace som nespal a chudol a prežíval a potom, ked prišla robota, robil som to isté, len som na to mal menej času. Svojej vidiny veľkého života som sa nevzdal, ba práve naopak, chcel som ho žiť ešte intenzívnejšie a teraz som na to mal i možnosť.
Dokázal som všetkým tým ženám, aké obrovské nič sú proti tej, ktoej nočnú košeľu ovoniavam vždy pred spánkom. Nech tomu svet hovorí, ako chce, že som dirty minded, egoistický, zlý, krutý , možno som len príliš stratený.
Hodiť sa do veľého sveta, utekať vpred hlava- nehlava, nakoniec nebolo také dobré rozhodnutie. Všetko to, čo som mal za sebou, mi začalo poriadne padať na hlavu. Nevychádzalo mi nič a pochopil som, že život, ktorý som chcel žiť, mal aj iné stránky. Tu to tak chodí, dnes to tak chodí, kto sa nebije, dostane cez papuľu a nikto mu krv z tváre nebude zotierať. Obrnil som sa voči svetu, nasadil som si železný štít, vo vnútri som sa však rozpadal rýchlejšie ako spráchnivené trámy, bol som všetko, len nie silný.
Nemal som nič, len stovky problémov a vecí, pre ktoré som sa nechcel budiť. Bolo neskoro sa pýtať, kde to začalo? Bolo neskoro začať odznova? Toisíckrát som počul, že radšej neskoro ako nikdy, no nebola to pravda.
Keď sa chcete venovať futbalu, obetujete pre to všetko a nepočúvate debilné reči, nečakáte žiadnu podporu a ked aj čakáte a nedostanete ju, zatnete zuiby a napredujete ešte viac, ja som sa položil, položil ma svet, položil ma život, ktorý som mal žiť.
Teraz sedím oproti nej, presne tak ako v čase, keď bola moja. pozerám na lásku svojho života, ktorá sa sem teraz vrátila po roku, kedy som si ju dennodenne privolával, je tu, rozpráva sa so mnou rovnako, rozpráva sa s ňou moja mama, len ja som posral teraz už priveľa vecí na záchranu. Rozmýšľam, prečo je tu zase? lebo láska existuje? Lebo mám byť šťastný? Má mi len ukázať, že to, čo som žil, bolo nesprávne a že v tom mala pravdu?
Neodstal som údery, moja minulosť mi poriadnu jebla cez hubu a v tmavej noci nebolo nikoho, kto by ma postavil zo zeme.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár