Spoznala som ho, keď som mala trinásť rokov. No a možno ešte skôr, každopádne, bol taký ľudský a nepohŕdavý, že som neverila, že existuje.
Musel ísť uvádzať niečo školské a vôbec nechcel. A potom hodiny, dni, týždne, mesiace, roky počúval snáď aj to, koľkokrát za deň som sa nadýchla. Bol pri mne a ja som bola tu, keď rozprával, ako je to so ženami. Pozorovala a pozorne počúvala, ked hral hru, sledovala som všetko , čomu som nerozumela, lebo ma fascinovalo, ako veľmi ma chce vtiahnuť do svojho sveta, ako zrazu do neho patrím, ako existuje niekto, kto ma doň bezdôvodne zaradil, ako ma, hoci možno veľakrát len virtuálne hladil po vlasoch, ako ma objímal, ako ma nechcel pustiť, ked celý svet kričal.
Malá, malinká , Tanis, zlatik, všetko som bola, keď ON ROZPRáVAL A TIEž VžDY, KEĎ počúval. A potom, keď ma prvý raz objal, keď bol vtipný, milý a svetodháňajúci, keď mal chlapský hlas a detské oči, keď chodil, keď sa pýtal, bol Robo, ktorý ma zachráni pred absolútne všetkým a ja sa môžem skrývať koľko chcem a ja som ho mala rada, ľúbila ho, milovala ho, uznávala ho, všetko, len preto, lebo ostal a ostával, lebo istil a dal mi absolútne všetko bez toho, aby sa ma dotýkal, aby ma milenecky miloval, nechcel naspäť nič len pocit, že tiež som.
Potom občas rýchlo a nečakane odišiel a ked sa vracal so sklesnutou tvárou, bolo mi ľúto viac jeho ako seba za ten čas, keď som necítila to pomyselné teplo ľudskej prítomnosti.
Lenže ľudia sa menia alebo ich mení svet ,alebo ich sklameme , alebo nás nechcú sklamať , a tak odídu úplne. Daleko.
A zrazu nie je teplo, nie je istota, nemám sa prečo vracať a zaboriť mu nos do kabáta. Je už dávno preč. Človek, pre ktorého som dokázala žiť a naopak, obetovať absolptne všetko len preto, že bol a počúval ma, už zrazu pre mňa nie je.
Na Vianoce si prosím Roba a prosím si vedieť, že je v poriadku. Chcem len ešte na chvíľu veriť, že občas vie, kto som a že mi chce povedať zlatik, kašli na to a zlatik, všetko mi povedz. že on vlastne tiež, keď si píše to do list, nezabudne pripísať, že ma chce ešte raz v živote objať.
Na Vianoce si prosím istotu jeho ja.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
silanova
9. 12.decembra 2012 10:36
Chcem len ešte na chvíľu veriť, že občas vie, kto som
3
idu z toho dosť silne emocie aj preto, že mi to niečo velmi pripomenulo
4
@zusss emócie hej,m len dúfam, že to nikto nepochopí ako "zúfalé volanie o návrat starej lásky", lebo to nič také nie je
6
neboj ja som stále na svete btw neprišlo mi to zúfalé,tiež existuje množina ľudí u ktorej platí pre mňa tá veta aj ked mi chybaju uz to nie je zufale volanie o navrat..myslim ze sa chápeme.)a potom je tu este niekto.."chcem len ešte chvíľu snívať a veriť , že vie kto som a že som,na ten zázrak,že sa naše svety stretnú.."
Napíš svoj komentár