V tom období sa môj život akosi celý pomiešal, zmenil,prehodil....a on tu bol. Sedel vedľa mňa, rozprával, bol Malý princ. Pamätám si, aká očarená som hovorila ahoj a dovolila mu objať ma.
Potom sme sa nevideli asi pol roka. Môj život sa upratal. Lebo sa môj život upratal. Ozývala som sa mu len občas, keď som bola stratená, volala s ním v noci, počúvala ho so zatvorenými očami, bol malá radosť, ktorá neprerastala v nič iné. Bol to dokonalý chlap, lebo existovala istota, že on sa ma nikdy nedotkne, ked to nebudem chcieť, on nepríde za mnou opitý,...lebo bol vzdialený a bol môj Dokonalý.
Stretávali sme sa periodicky, keď sa mi rúcal svet , on to vždy prijal tak ako moju ruku, keď sme boli spolu naposledy. Pred rokom , rokom a pol?
Potom si našiel frajerku a volal mi, keď zablúdil k myšlienke, že snáď nie je šťastný. Volal, rozprával, pýtal sa a ja som sa vždy usmiala, pretože to bol stále ten istý muž, ten, ktorý mi dal tulipán vtedy, keď sme sa prvý raz videli.
Prednedávnom sa rozišiel s priateľkou, čo ,hoci z druhej strany, bolo nové rúcanie sveta, ale nestretli sme sa. Myslím, že mi bolo i ľúto, že keď koinečne spoznal reálnu lásku, takú, s ktorou spoločne prežíva, kráča a žije, musel sa jej vzdať. A tak som hľadala najúprimnejšie a najjemnejšie slová, hoci som mala chuť len za ním utekať a vyfarbiť mu svet, ako to vždy robil on, aby vedel, že bude fajn.
A potom boli zase spolu, pamätám si, keď som sa pripravovala na otázku, či je s ňou, snád pol hodinu formulovala jednu vetu.
Bol vtedy iný. Triezvo pozerajúci na svet, bol bez hier, bol bez niečoho drsne chlapského, čo som na ňom nemala rada, bol oddane pripravený znášať fakt, že tá, ktorú ľúbil, mu dala ruku späť, no o chvíľu sa opäť rozdelia, lebo v tomto puzzle chýbal jeden dielik. Bol zmierený, pokojný a bol môj viac, ako stovky ráz, keď ma o štvrtej nadránom zobudil telefonátom.
Pri vyslovení jeho mena, pri návratoch na spoločné cesty znežniem, zjemniem ako jeho slová. Je zvláštna istota, ktorá sa v priestore hmotne nenachádza.
Každá/ý z nás má v živote Dokonalého/ ú, ku ktorým sa vždy vracia. Pravidelne sa pohrávame s myšlienkou, aké by to bolo, keby sme raz boli spolu. Či je to možné a načo nám vôbec prišli do života? Jednoducho, aby boli. Sprevádzajú nás dňami a občas nám podložia nohu, aby sme sa o ňu mohli potknúť a oni nás zachránia pred pádom na ústa.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
willbebetter
17. 3.marca 2013 13:11
mne sa strasne paci ako pises. uplne sa do tvojich blogov vzijem.
Napíš svoj komentár