Haló, vaše dieťa je choré

Ja, 25 ročný človek, minilekár, sedím oproti rodičom veku mojich rodičov a tak trochu ma mrazí, trochu sa hnevam a trochu ma všetko pobolieva, keď sa im snažím vysvetliť, že ich dcéra je chora, nie smutná, lebo sa rozišla s frajerom. Že ich dcéra ma depresiu, ochorenie, ktoré jej sedi na tele a na duši a vlastní ju, že sa spod neho nemôže pohnúť a to, čo teraz robi/nerobi, je choroba a nie ona. A oni sedia a prvú pol hodinu viac kričia ako počúvajú 25ročné šteňa. Kričia, lebo cítia vlastne zlyhanie, lebo jej dali všetko a aj tak sa má zle. Lebo ma všetko čo chcela a aj tak sa má zle.

A tak siaham po prirovnaniach s ťažkými somatickymi ochoreniami, hovorím o depresii ako o ťaživom, ťažkom čiernom psovi sediacom na pleciach ich dieťaťa. A nie, neviem, prečo práve u ich dieťaťa vznikla a áno, verím, že ju ľúbia, vzdy ju podporovali a že by jej zniesli modré z neba. Akurat Ona nepotrebuje modré z neba “len sa chcem zase vedieť tešiť”

Hnev vystriedajú slzy, pridá sa zúfalstvo a snaha dostať návod “ako ju vyliečiť”, to čo ponúkam je medicina, ktorú môžem ponúknuť a svoja prítomnosť, no oni majú oveľa väčšiu moc. Byt prítomní z pozície milujúcich a milovaných ľudí, byť a nič viac.

Neviem, kedy to bude dobre, neviem, koľko bude musieť brat lieky a spolupracovať so psychoterapeutom, viem však, že týždeň to asi nebude.

Pozerám sa do oči dvoch nahnevaných nadradených dospelých namrzencov nedoverujucich tým psychiatrickym šarlatánom a po dvoch hodinách z nich dostávam to, čím skutočne sú: milujúcimi rodičmi túžiacimi po šťastí ich dcéry.

Nie vzdy to tak je, ale keď to tak je, cítim nadej. 

 Blog

29 0 5 0 10

Komentuj

17 komentov k blogu