Tu idem povedať o tom, že duševne poruchy sa môžu týkať všetkých, áno všetkých, aj kardiológovia mávajú vysoký tlak.
Keď som mala asi 22, tak to bolo podobne. A potom som o tom rada rozprávala, aby bolo jasné, že sa to dá zvládnuť.
A poviem Vám aj o tom, že sa to môže vrátiť. Najprv sa mi nechcelo cvičiť, potom sa mi nechcelo jest, potom sa mi nechcelo s nikým stretávať, potom, keď som sa musela stretnúť, nechcelo sa mi rozprávať, potom sa mi nechcelo vstávať a nakoniec sa mi nechcelo žiť. Sounds familiar...mm?
Sedíš v elektricke a reveš. Len tak. Prídeš domov a ideš spat, lebo ráno to môže byt Inak. Vstanes, namalujes sa, pekne sa oblecies, kráčaš do prace a rozplaces sa.A potom sa už nechces pohnúť dopredu, ale ani dozadu, už sa nechces odmalovat, ale nechces byt ani pekná, jednoducho, potom už je ti to jedno.
Je ti jedno, že ti volajú kamaráti. Je ti jedno, že neješ. Je ti jedno, že places. Je ti jedno, že nechces vstať. Keď vstanes a donútiš sa žiť, tak sa vedľa teba rozprávajú ľudia o pekných veciach a teba to serie. Len tak, lebo ta už naseru pekne veci, aj ľudské hlasy, aj pipajuci telefón a potom ti je zase jedno, že tento svet sa ta týka.
Lenže sa poznáš a vies, že ten, čo nechce vstať, nie si ty, že za teba hovorí niečo iné, tak sa chvíli ešte hneváš a chvíľu trápiš a potom už len trpíš. Lenže sa poznáš a vies, že ten, čo nič necíti, nie si ty.
A tak raz, keď už 30 raz za deň places, ak máš šťastie a náhodou sa nerozhodneš položiť telefón skôr, ako niekto zodvihne, objednas sa na vyšetrenie.
Potom to musíš povedať nahlas. Možno to nedáš na prvý raz ale vies čo? Si super, lebo si našiel všetku silu a odhodlal si sa pomôcť si. Už teraz ta lubim!
Potom sa budeš so sebou hrozne trápiť. Lebo je to vonku, lebo ste to spolu pomenovali, lebo sa ta to (zase!) týka, ale pôjde to, vies? Nevies? Tak vedz, lebo je to tak.
Keď to je veľmi zle, môžeš o tom hovoriť, nemusíš si myslieť,ze terapeuti a lieky robia zázraky, nemusíš a môžu prísť ešte horšie dni, prosím, vtedy o tom niekomu povedz, napis, čokoľvek. A viem, že v ťažkých chvíľach možno rozmýšľaš nad najhorším a prosím, nenechaj si to pre seba, aj vtedy, práve vtedy ta lubim! Za odvahu.
Potom sa raz ideš spat a už chceš, nech je ráno, lebo bude slnko a pekne sa oblecies a stretneš kamarátov, možno si poobede poplaces, ale si to ty a je to tak v poriadku.
Zvládneš to, dobre?
Zvládneme to.Aj ja, aj ty, aj ostatní.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
najhoršie na tom je, že v tom stave sa človek oprávnene cíti sám a nepochopený, lebo ostatní nemajú ani šajnu a jediní ľudia ktorí rozumejú sú tí ktorí tým aktuálne prechádzajú.
držím prsty