Chcem to zmeniť, oddnes, len neviem ako. V hlave obrázky jeho úsmevu, zvuky jeho výčitiek, keď som sa včas neohlásila, dlhé telefonáty o tom, že sa musím zmeniť, stovky mojich sľubov, že to urobím a noci strávené počítaním hviezdičiek na strope v detskej izbe mojej malej sestry. Trávila som s ňou veľa času, keď sa hrala na školu, na obchod, keď sme platili lentilkami a všetkým okrem Ferka a Márie, lebo mali škaredé meno, sme dávali jedničky. Bola zázračná, ako ma vedela uniesť od všetkého, a netušila o tom. Určite by sa nebola zmenila, keby vedela, ako veľmi mi pomáha. Rokmi však vyrástla. Po príchode zo školy si nesadla na zem s hračkami a pexesom, ale za počítač, na uši si nasadila slúchadlá a ja som potichu prijímala, že ľudia sa menia, rastú , ich osobnosť sa vyvíja. Často som si sadala za jej písací stôl a kreslila ju tak, ako som si ju pamätala.
On to nevedel, lebo by to bolo smiešne . Ukazovala som mu obrázky vždy so slovami, aha, toto kreslila, keď bola maličká. Povedal, že je to milé, ale že je z nej už veľká slečna a ja som hltala slzy.
Jedného dňa som to už nechcela robiť. Utekala do obchodu, kúpila si pastelky, farebné papiere, lepiace papiere, lepiace hviezdičky, povystrihovala kvietky zo Zorničky, nakúpila kvietky do vlasov, vytiahla šaty zo svojho detstva. Jedla zmrzlinu pred ľuďmi a prstom dojedala zvyšky. Ležala na zemi pri mame, keď varila obed a robila anjelov v snehu. Každú sobotu vstala o šiestej a pozerala rozprávky. Miesto večere jedla lízanky a hlasne žuvala žuvačky. Prestala som predstierať orgazmu s anesnažila sa naučiť všetky tie vzdychy z erotických filmov.
V čase, keď som bola sebou a v tom svete najšťastnejšia vo vesmíre, on sa trápil, vyčítal mi, sebe, mojej sestre, mame, všetkým. Považoval ma za málo zaľúbenú a pridetskú, neromantickú a nevzrušenú. Za ženu, z ktorej časom vyprchalo všetko ženské, ktorá sa ho už nedotýka tak, ako mu spôsobovalo rozkoš. Prestali sme chodiť von s jeho priateľmi. Odmietla som to. Nenávidela som sedieť v bare, opíjať sa a vysvetľovať, prečo sa hrám s pohármi. Nebola som smutná, bola som len zaujatá vecami inými, takými, ktoré ich nezaujímali.,
Budovala som si rozprávku, lebo som po dlhých rokoch chcela len jednoducho vrátiť čas. Nepremrhať to obdobie, kedy sa nesmie chodiť neskoro domov a keď sa príde, treba chodiť po špičkách. Chcela som si lepiť na stenu plagáty a potom počúvať mamine výčitky, že teraz mám na stene fľaky od lepiacej pásky. Chcela som vzrušene a nervózne čakať na otázku barmanky, či mám 18, keď chcem piť pivo. Neskoro som zistila, že čas treba krotiť a ťahať za vlasy, nie urýchlovať ho.
Možno to bola moja chyba, začala som ho časom obviňovať, za to všetko, čo mi vzal, čo mi nedovolil mať. Mohla som povedať nie a odísť, mohla som to zastaviť, neurobila som to.
Preto využijem ponuku maminej kamarátky, stráviť dva mesiace v jej letnom dome kdesi v Grécku, keďže potrebuje, aby ho niekto strážil. Odchádzam od zrkadla a bez rozmyslenia hádžem do kufra svoje veci. Také, ktoré nosím teraz. Vyťahané, , neženské, detské, také, aké sa mi páčia, aké som nikdy nemohla nosiť. Čierne, monotónne. Balím všetky farbičky, papiere, kvietky do vlasov, sestrine omaľovánky z včaššieho detstva . Zapnem internet, kúpim letenku a potom týždeň sedím na zbalenom kufri a čakám na odchod.
Potom príde deň môjho odchodu, zaviažem si vlasy sestrinou mašľou, oblečiem si mamine domáce tričko, čierne pančuchy a na pery si dám jej rúž. Ako dieťa som to vždy robila a potom sa prechádzala po dome a špúlila pery do zrkadla. Celé to lietanie nie je zdĺhavé, ale nekonečne dlhé, lebo je všade veľa ľudí. Ja som si z prstov nemohla zlízať čokoládu a oni sa ponáhľali. Potom som si sadla do lietadla vedľa manželského páru. Mohla som si vybrať ešte sladkú blondínu a celý čas rozmýšľať o počte plastických zákrokov na jej tele alebo polemizovať, či sa tak umelá už narodila. Nikdy ma to nerozčuľovalo ani nejako extrémne nezaujímalo, ale vždy som sa na tom bavila. Mohla som si vybrať muža s príliš silným parfumom a potom dýchať svoje citrónové ruky. Mohla som si vybrať ženu, čo niečo skrýva v rukách a potom si celý čas hrýzť nechty, že neviem, čo to je. Tak som si vybrala najlepšie, ako som mohla.
Dom som hľadala dlho, presne tak ako kedykoľvek predtým na ktoromkoľvek mieste. Presne tak ako parkovacie miesto, presne tak ako limetkový sprchovací gél v drogérii so štyrmi poličkami. Držiac ho v rukách si nikdy nie som istá, či som ho našla. Na dverách lístok: „ Vitaj, Nii“, hoci mi tak hovoria už od detstva, vstúpila som s obrovskou neistotou. Prešla do kuchyne a na chladničke našla fotky. Tak som správne, no ešte zopár hodín tomu neverím.
Nevedela som, čo grécki ľudia robia poobede, nevedela som, ako sa zapína televízia a ako nájdem anglický kanál. Tak som robila to, čo som robievala ja. Otvorila som všetky zásuvky v kuchyni, obchytala všetky poháre, zistila, aké vreckovky používajú, ovoňala trávu pred domom a svoje veci úhladne uložila do skrine s vedomím, že takto vyzerá prvý a posledný raz. Potom som šla von, objednala si kávu, prechádzala sa po meste, fotila deti s balónmi a šarkanmi.
Nepoznala som nikoho , no v dome som ostať nemohla. Tak som počas prvého týždňa hľadala najvhodnejšie miesto pre môj pohár bieleho vína a krabičku cigariet. A potom niekto ( ako som sa neskôr dozvedela, známi maminej kamarátky), zazvonil a pozval ma von. Šla som s nimi a zdvorilo odpovedala na zdvorilé otázky. Človek je zrazu nezaujímavý, keď musí mať pred sebou jazykovú bariéru. Prekážalo im fajčenie a tak som fajčila vonku s neznámym mužom. Bolo to prekvapivé. Položil mi iba zopár bežných otázok a potom sa pýtal na vône, obrázky, chute a ja som míňala neuveriteľné peniaze na cigarety. A potom použila svoje farebné papieriky a napísala na ne svoju adresu.S otáznikom. Nie som dobrá v číslach a konkrétnostiach. Vedela som, že prišiel, čakala som za oknom, počkala som však, kým dá hudbu hlasnejšie a ja vyjdem von. Nechcela som ho prekvapiť, prísť skôr, ako čakal, ukrátiť ho o čas, kedy sa vyberá najvhodnejší pozdrav a rozmýšľa sa o hraniciach ľudskosti, úprimnosti, nadšenia a sklamania. Keď ma zbadal, usmial sa a keď vykročil, aby mi otvoril dvere, pokrútila som hlavou. Nie , nebolo to také umelé feministické, nemám rada, keď mi otvárajú dvere, lebo: čo ak sa mi sukňa zachytila o pančušky či tašku a teraz mi vidno zadok, moje vlasy sú zo zadnej strany vždy škaredé a neupravené, veď tam nevidím.
Potom na mňa opäť pozrel a usmial sa .
Je prekvapivé, že si tu načas
Nie, nie je.
Áno, je , lebo si muž a mne nevadí, keď ľudia meškajú pár minút. Teda, vlastne , meškanie mi nevadí, kým viem, že oni predsa prídu.
Vždy prídem, keď poviem.
Neverím ti.
Pokrútil hlavou a šli sme. Hudba mi spôsobovala akúsi vnútornú triašku. Milovala som ju a milovala som ten pocit. Len som sa hlúpo usmievala a nemala čo povedať. Nie, mala príliš veľa vecí, ktoré som chcela povedať. A na mieste, ktoré znie zimnými vlnami mora, na mieste, kde je nikto a všetko je prítomné, tam som cítila niečo. Cítila a niečo a ešte aj pekné. Nerozumela som si, totiž, takéto pocity mám na koncerte, keĎ Hrám v divadle a tak, neopísateľné šťastie, také najvnútornejšie. A on ho teraz hral so mnou, lenže nehral, iba bol a to celkom stačilo. A bozkávacie momenty, kedy ľudia nič nehovoria a stoja blízko, rýchlo zmizli, lebo som ich zničila. Tak, zo strachu, že opäť niekto rýchlo odíde. A potom som hovorila všetko.
O tom, ako najjasnejšia hviezda najjasnejšie svieti, lebo Malý princ rozpráva. O tom, ako neviem jesť príborom, o tom, ako je ticho krásne., Hovorila všetko a on bol ticho ospravedlňujúc sa jazykovou bariérou, ktorá nebola. Vedeli sme to. Vedeli, že je to citová bariéra, taká, ktorú nevieme, či prekročiť alebo pred ňou ostať stáť. Nerozmýšľať, rozhodli sme sa, obaja, naraz a spolu proste nerozmýšľať.
A našli sme zmrzku, do ktorej som mohla boriť nos a on sa len usmieval, lebo vedel. Tak veľmi krásne vedel a nemusel rozprávať, tak silne ma držal za ruku, keď bol preč. Stál vždy vedľa mňa, niekde, snažiac sa nepokaziť a nekaziac. A potom sa so mnou rozlúčil v okamihu, kedy sa dáva pusa a bez nej. Lenže všade, tam, kde som on bol a bozkával ma celý večer.
Bola som moja malá sestra, ktorá práve začala snívať o prvej puse niekde v úzadí na školskom dvore. Malé dievča, ktoré si nepamätá na tehly z predchádzajúceho vzťahu. Ktorá si na nič ťažké nepamätá. A potom prišlo rozprávkové mesto a ja viem celkom presne, že vtedy som prestala myslieť úplne. Iba som bola a bola najšťastnejšou na svete bez akýchkoľvek záruk, bez akýchkoľvek otázok, bez spútania, ale s putom, ktoré mnou triaslo vždy, ked sme stáli a sedeli a keď som nepozerala do očí, aby nevidel pravdu. I on sa snažil, áno.
Hlúposť, akýsi bláznivý vplyv všetkých mojich obrázkov nás priviezla do vzťahu. Ale nie do klietky.
- Chceš byť mojím dievčaťom?
A ja neodpovedám, iba sa stávam malým dievčaťom sediacim na jehokolenách, vnímajúc, že rozprávky sú reálne. Potom strávim všetky a celé svoje dni ním. Tým, že myslím, že sa budím, že jem a jem pre neho. Že prvý raz vo svojom živote nevnímam žiadne iné podnety z okolitého sveta a nie som blázon, som iba tak šťastná, že si bublinu neopustím. V mozgu všetky možnosti. Odchod, rozpad, ublíženie a úplne všetko. Ale dnes, teda každý deň bol pre dnes a dnes, dnes bolo vždy krásne.
Mali sme svoju pieseň, odhliadnuc od povrchnosti všetkého toho, čo nás kedy stretlo a on a ja sme pre druhého mali absolútne všetko. Nechceli ísť domov a nechceli odchádzať.
Vieš, jedného dňa odídeš
Dobre, ale odchádzam zajtra?
Nie
A tak sa naše rozhovory skončili. Všetky tiue rozumné, vážne a seriózne. Unášal ma, unášal ma spôsobom, ktorý som milovala. Nie, nie bez vedomia o realite, ale s vedomím, že takto sa to smie.
A on sa potom premenil na mňa. Prestal svietiť, ale neprestal byť. Len tak, v jeden deň, zrána, keď bol príliš rozumný, bol nad hranicou, ktorú som si vybudovala, nad tou, kde sa nesmie chodiť a tak sa rozhodol budovať šťastie dlhodobo a nie na momentálnych pocitoch a všetka moja sila nemyslieť na deň, ked odídem, zrazu odišla. Lebo to prišlo náhle, priskoro a prirozumne.
sSnažila som sa mu nanútiť sestrine pastelky, ale on sa iba stal starším a rozumnejším skôr, ako som si to priala a príliš, príliš intenzívne. Tak dlho odchádzal. Najprv som mu nechýbala a potom nepotreboval moju kožu a potom už moje city a potom, pootm potreboval iných. Z rozumu a bez vysvetlenia, lebo ja som mu ich nikdy nedala a nikdy som ich od neho nežiadala.
Rozhodla som sa presťahovať sem. Na miesto, kde sa rodia rozprávky ,a nie preto, aby som sa týrala pohľadom na neho a na blondínu, s ktorou sa teraz prechádza nočným mestom. Ostanem tu dovtedy, kým mu budem chcieť ďakovať. Ďakovať tým, že robím činnosti, ktoré sme robili spolu a denne fotím miesta, čo mi ukázal. Už viac nie som stratená. Ľudia môžu odísť, keď však odídu potom, ako sme ich prinútili nechcieť byť zárukou, nemôžme sa hnevať. Tak sa nehnevám, ale ešte stále ďakujem. Bez umelej hrdosti prijímam.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
1kuriatko1
1. 3.marca 2012 12:40
krásne
7
ty si ako taky motylik v ludskom svete... motylik chyteny do sklenenho pohara, ktory sa snazi dostat von a ludom sa paci aky je krasny, ale nevidia ako motylikovi krvaca srdiecko, ked nemoze volne lietat...
krasne pises, uplne akoby si ani nepatrila do tejto doby
krasne pises, uplne akoby si ani nepatrila do tejto doby
Napíš svoj komentár