Bolo to šialené. Nočná mora, z ktorej sa nebolo možné zobudiť. Rok a stále tá istá, ba omnoho väčšia ostrá bolesť, ktorá nie a nie odísť... Pocit prázdnoty v srdci dievčaťa bez matky. Pocit nekonečného smútku, žiaľu, bezmocnosti, slabosti, hnevu, nenávisti... !
Mnoho ostalo nedopovedané, mnoho vecí spolu nestihli urobiť. Už nedopovedia, už nestihnú. Tak veľmi chcela vrátiť čas, znovu prežívať tie bezstarostné roky, mesiace, týždne, dni, hodiny, minúty. Aspoň sekundu, len čo by ju zazrela a zakričala ako veľmi ju ľúbi...! Tak zúfalo túžila povedať jej to hoc jeden jedinký raz... Keby tak hodno vrátiť čas. Nehodno. Stroj času ešte nik nevymyslel. Je koniec, je po všetkom. Neskoro.
Cítila strach a bezmocnosť malého srniatka, ktoré hladný vlk obral o mamu srnu...
Vyčítať si niečo nemá zmysel, spiacu matku to zo spánku večnosi nevzbudí. Zmieriť sa s tým. Dá sa to vôbec..?
Túžila odísť za ňou tam niekde veľmi ďaleko, kde vtáky neprestávajú spievať, kde kvety tancujú a slnko nikdy nezapadá... Raz tam budú spolu lietať s motýľmi... Raz keď...,ale dovtedy...
„Prečo?!“ Zas tá istá otázka, ten zúfalý výkrik do najväčšej tmy zatratenia, na ktorý nik neodpovedá. Nie! Nie! Nie! Dosť už! Nevládzem ďalej... Vytrhnite mi niekto ten kus svalovej hmoty z hrude, prosím... Zoberte ten posledný kúsok živého preč.. Nechcem už nič cítiť. Nič.
Roztrasenými končekmi prstov prešla po rámiku a vtisla bozk na chladné sklo fotografie smejúcej sa ženy. Potom ju odložila späť na jej miesto na masívnom stolíku. Sviečka vedľa už pomaly umierala, a tak jej dopomohla ku koncu. Zapálila druhú... Vstávajúc z ošumelého kresla si tričkom strela stopy smútku z tváre, a zamierila do kuchyne zaliať si čaj práve zovriatou vodou. Veselý červený hrnček s prasklinkou na ušku a nápisom „Najlepšia dcéra na svete“, už poslušne čakal na stole. S láskou ho vzala do rúk, naplnila vodou, a usrkla z neho. Zatvorila oči a s hrnčekom pri perách, opíjajúc sa čajovou vôňou, vychutnávala, ako sa jej horúca tekutina rozlieva po tele a zaplavuje každú jej bunku príjemným teplom. Zo slastného omamu ju vytrhlo nástojčivé zvonenie domového zvončeka. Prudko otvorila oči a rýchlym pohľadom skontrolovala čas na nástenných hodinách. 14:21. Mirka mala prísť až o necelú hodinu, ale to bolo u nej typické. Nemohla sa neusmiať nad kamarátkinymi spôsobmi. Prstami si narýchlo prehrabla dlhé vlasy splývajúce na plecia a náhlila sa k dverám, keďže zvonček zvonil už po tretí raz. Chytila kľučku, otvorila dvere a ...
„Bože môj! To nie je pravda! To nemôže ... Mami! Mami!“
Vrhla sa matke okolo krku plačúc i histericky sa smejúc zároveň. Nič nechápala a ani chápať nechcela. Nevedela kde, kedy, a ani ako. Nevedela nič, a bolo jej to jedno. Myslela len na jediné. Držať a už nepustiť. Tak dlho o tejto chvíli snívala, tak často si ju predstavovala, a teraz, keď je tu, nemohla uveriť. Matka ju so smiechom od seba odtiahla, vošla dnu a zatvorila dosiaľ otvorené dvere. Následne sa s úsmevom zahľadela na svoju dcéru. Z očí jej sálala nekonečná neha. Láska, aká môže byť iba medzi matkou a jej dieťaťom. Dievčaťu stekali po tvári slzy. Ako šialené sa predbiehali, ktorá prvá rozbrázdi tvár a dopadne na zem.
„Mami, ja... Kde si celý ten čas bola? Myslela som si, že si zomrela! Že Ťa už nikdy neuvidím! Že sa Ťa už nikdy nebudem môcť dotknúť! Tak si mi chýbala...“ – dievča sa s hlasným vzlykom zviezlo na dlážku zaplavené prívalom nových pálivých sĺz.
Matka si kľakla k nej a objala ju.
„Ale veď už som tu ty môj hlupáčik! Nezomrela som. Ako si si to mohla myslieť?!“ – spýtala sa s miernou výčitkou v hlase. „Vždy som bola, som, a budem pri tebe. Nikto nás nikdy nerozdelí. A už vôbec nie nejaká hlúpa choroba!“ Dievča v nádeji zdvihlo vlhkú tvár: „Už si zdravá?“ „Úplne zdravá.“ – usmiala sa.
Hladila dcéru po gaštanových vlasoch a konejšivo sa s ňou v náručí hojdala zo strany na stranu, kým vzlyky na jej ramene úplne neutíchli. „Srdiečko, dosť už sĺz. Srdce mi trhá, keď Ťa vidím plakať. A najmä dnes, v deň tvojich 18-tych narodenín. Z môjho malého káčatka vyrástla krásna múdra labuť. Som na Teba taká pyšná!“
„Dostala som ten najkrajší darček. Žiješ, si tu so mnou, držíš ma za ruku, môžem sa pozrieť do tvojich očí! Nedúfala som, že to ešte niekedy zažijem. Má to pre mňa hodnotu ako nič iné.“ Matke vyhŕkli dlho zadržiavané slzy... Nasledovali ďalšie objatia a bozky. Ich srdcia boli tak smädné po láske...! Keď sa utíšil ten najväčší smäd, dievča si položilo hlavu do matkinho lona, a ona jej prechádzala po gaštanových pramienkoch ako keď bola malá. Čo na tom záleží, že boli na podlahe? Hlavne, že boli spolu.
Teraz. Potom. Navždy.
„Mami?“
„Áno?“
„Veľmi Ťa ľúbim...“
„Aj ja Ťa veľmi ľúbim srdiečko...“
..... Cŕŕŕŕnnn!...Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕnn!.....Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕnnnn!...... Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕnnnn! ...
Zobudila sa vo svojej izbe, vo svojej posteli a skôr ako s výkrikom hodila budík o zem tou najväčšou silou, akou vládala, po líci sa jej skotúlala obrovská, horúca slza...
V to ráno mala 18-te narodeniny.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
tinka246
19. 1.januára 2010 19:58
uzasne..nadherne..a smutne..az mi slza vysla..
Napíš svoj komentár