Aké ľahké je zabúdať a vidieť len to čo chceme....

Nedokážem pochopiť tie pokazené reči, tie zbytočné chvíle prežité spolu, tie úsmevy hádzané do vzduchu, tie ktoré nikdy nedopadnú na zem. Vrátiť pokazený čas, moje nedožité chvíle, moje rozumové nedostatky. Je ťažké žiť tak, aby keď si budem spomínať ako mi bolo nechcela som niečo zmeniť, niečo urobiť a niečo neurobiť. Vnímať ťa chcem len pocitmi, nie vnemami. Zastaviť sa pri telefónnej búdke a len tak po pamäti vyťukať tvoje telefónne číslo srdca. Aj tak by som sa nedovolala, už nie som na tvojom zozname. Nedokážem pochopiť pá SPROSTÝCH situácií, ktoré mi pokazili časť z môjho života. Prosím ťa o prepáčenie...je ťažké chcieť odo mňa viac. Som už vyčerpaná a nevládzem už zo seba viac dostať. Nadiktuj mi pár viet, ktoré chceš počuť..budem sa snažiť ich zo seba vykoktať! Neviem čím som sa previnila... možno len tým, že ťa poznám, .. nesmiem už viac premýšľať...
V mojej hlave sa to hmýri páriacim sa hmyzom, ktorý mi tam kladie stále čoraz viac vajíčok... Kto mi ich tam pozabíja? Kto mi tam spraví poriadok?
Chcem mať dúhový svet, dúhové myšlienky, dúhovú farbu očí!


toto je venované človeku s ktorým som sa pohádala....a už viem, že sa to malo stať.... vždy to bolo napäté.... - prečo si sa mi snažil radiť, keď ani ty poriadne nevieš, čo chceš, len si to sebe a nám nahováraš!????

 Vyznanie

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu