pár posledných dní sa mi hmýria hlavou samé spomienky. Vzďaľujem sa od skutočnosti a v hlave mám obrazy, vidím tváre, niekedy aj počujem slová, ktoré boli vyslovené... a už sa nezmenia..
vždy sa mi ocitne v očiach slza .. a často sa aj pustí tým potokom po líci až k zemi.. tú tiež už nechytím a nevrátim do oka...
prečo teraz? prečo si musím svoj pohár spomienok čapovať zrovna teraz?..
Je to tak ako vravela Evička?.. človek sa donúti byť smutný, len preto, aby zaujal?..
už je to vyše 12 rokov, kedy pre mňa zastal čas.. stále mám tých 7 a sedím nahnevaná v sále... a tak strašne som chcela s tebou tancovať.. aspoň jeden tanec.. bol si ženíchom a ja len tvoja sedemročná neter.. ale netušíš, čo všetko by sa zmenilo... možno by som sa počas tvojej svadby aj usmiala.. a možno by som si uvedomila, že čas ide ďalej a ty už nemáš tých 28... a nemusela som pozerať na babku ako keby bola z marsu, keď vravela, že už budeš mať 40... že všetko uteká.. a len ja stojím...
ach, nikdy som si neuvedomila, že si pre mňa (tak veľmi spravil) a stále pre mňa tak veľa znamenáš...
mám potrebu vykričať to do sveta... mám chuť celé dni o tebe hovoriť
a stále by bolo čo..
ach
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár