Snažím sa tým prísť na iné myšlienky, na také po ktorých už budem môcť ticho a nerušene spávať...
Vráť mi sny, ktoré tak strašne potrebujem pre svoje bytie,
vráť mi spánok, taký po akom sa môžem usmievať.
Znova trpím...
každým jedným vyjdením mesiaca, každou jednou prebdenou nocou - trpím stále viac...
To ona - noc, vo mne prebúdza túžby a ukazuje mi moje strašné chyby a veľké nedostatky môjho myslenia.
Keď počujem za oknom spievať svrčky a tancovať mravce po tráve, ktorá každú chvíľu navlhne rannou rosou, tak ako pošva dievčaťa v náručí svojho milého, sa mi chce vyskočiť z tohto otvoreného väzenia a tancovať a spievať s nimi! Ale vždy si uvedomím, že to nemá význam, že ja som len úbohý človek uväznený v tomto prašivom tele!
Na mojej duši cítim milióny sĺz stekajúcich do neznáma, tam si už nájdu mláčku, ktorá patrí mne, ktorú treba zväčšiť, zatiaľ čo sa táto tvár usmieva..
Mala by som všetky moje city a pocity postrkať do končekov svojich vlasov a len stlačiť nožnicami, ktoré by skončili moje bolesti..
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
17shano
15. 9.sept. 2008 21:12
uff pekný blog, aj ked veľmi smutný...netuším, čo by som mal sem napísat, snád len: hlavu hore
Napíš svoj komentár