ísť na pohreb...usmievať sa nad svojím nešťastím...
cítiť sa jak pes s veľkou červenou mašľou na krku, na ulici, deň po Vianociach..
cítiť každú jednu bunku na tele, každý jeden zlý čin, každú hviezdu na nebi..
plakať ako matka príroda, keď porodí ďalšieho človeka..
zapiť problémy v alkohole....nieje pre mňa riešenie..radšej to vytrpieť za triezva...čo tiež nieje riešenie..
skúsiť spraviť pár krokov dopredu...zistiť, že sa to tým iba zhoršuje..nedokázať to už vrátiť...to je to najväčšie utrpenie..
v mojej hlave je toho tak veľa, že mám pocit akoby sama od seba rástla a ja už len čakám kedy si budem musieť zo stien umyť mozog a odísť sa niekam liečiť..
moja posteľ ma nechce pustiť...drží ma jak v klietke...zdvihnem hlavu a ona sa roztočí ako keby bola kolotočom..
nedokážem sa pustiť a nechať sa odviať vetrom, ktorý sa rozkrúti s mojom posteľou...nedokázať pochopiť, prečo nechcem odletieť...prečo sa stále tej postele držím...
Je to možné?
Komentuj
2 komenty k blogu
2
keď som si to spätne prečítala, zazdali sa mi tam tie neurčitky veľmi neosobné - teda ako povedala stanka, je ich tam priveľa. myslím, že keby je to napísané v prvej osobe pôsobí to osobnejšie, možno lepšie... a tak. len mi nepovedz, že sa cítiš tak neurčito, pretože ak sa chceš zlepšovať - čo by si mala chcieť, tak musíš hľadieť aj na čitateľa... úsmev cica
Napíš svoj komentár
neviem, chceš aj nejaké normálne vyjadrenie? nie som ho schopná. prepáč. v poslednej dobe nie som schopná čítať ani stankine blogy... som nejak mimo. vypnutá.
už som to potrebovala. tie až príliš živé spomienky ma neustále boleli... a teraz som vypnutá. nevnímam nič.
na teraz mám pocit, že je to takto lepšie
ale dobrý blog. páči sa mi ten štýl