Haló, haló. Opäť sa Vám hlásim. O rok staršia, o kúsoček spupnejšia a ani o milimeter uvážlivejšia. Svet sa pohol vpred do roku 2011. Bude tomu už takmer mesiac. A bude to už takmer šesť mesiacov čo som veľkodušne zanechala svoj malomeštiacky život za hranicou nášho mestečka a odišla za veľkú mláku. Do Bratislavy. S pár svetrami, starými deravými košeľami, kefou na vlasy, všakovakými krémikmi na ksicht a s duchom minulých Vianoc. S Freyou.
Za zvuku melancholických piesní sa ovzdušie Petržalky javí pochmúrnejšie ako v skutočnosti je. A tak mi okrem vždy nasrdenej Freyi robia spoločnosť stromy za oknami, kvietky na každej stene či kachličkách - typicky ženský priestor, ktorý okrem nás dvoch obývajú ďalšie dve divožienky. Jedna večne skopaná pred najlepším priateľom súčasného človeka – TV – a druhá pohltená vo svete – Facebook – v ktorom sa jednoduchšie uniká realite.
VŠMU. Znie to vznešene. Znie to majestátne. Znie to niekedy až trápne. Akoby Vám status umelca a „prestížne“ miesto na filmovej fakulte vypálilo na čelo cech – BLÁZON.
Prvý deň v tejto „kobke bláznov“ som sa cítila stratená. Bezútešne schúlená za plecom odvážnejšej Freyi, ktorá si takmer tiež cvrkla do gatiek. Prechádzali sme chodbami v zástupe „bažantov“, ktorým sa podarilo vydobyť si to svoje miesto na filmovom slnku. Nové tváre, nové pachy, nové životné skúšky a zákruty. Všetko to voňalo novotou, z ktorej Freyu tak trošku dráždil nos. Doma bola pánom. Tu sa však postavila do radu za ďalšie alteregá, ktoré jej namyslene mávali ako o dušu.
Prešli sme si uvítacím výborom na študijnom oddelení, poznačení schopnosťami komunikácie miestneho diktátora. Zavalení byrokratickými príručkami na tunajší život sme si drepli kdesi na podlahu a spolu s mojom milovanou Freyou, ktorá mi neprišla nikdy taká vzácna ako v tej chvíli, sme sa pustili do kontrolovaného podpisovania, krížikovania a lepenia.
Pamätám si, že mi na mobile svietilo dvanásť:šestnásť, a to znamenalo, že som prešvihla svoj obedňajší rituál, po ktorom Freya zmĺkla na zvyšok dňa. Teraz mi nervózne vrčala do ucha a ja, stále zavalená papiermi, som len ticho kvílila a bolo mi do plaču. Papiere som však mala hotové, a tak som ich s malou dušičkou odovzdala, nechala ich odobriť a hnala som sa neznámymi ulicami ukoristiť niečo dobré.
Viete si také niečo predstaviť?? Človek – Neandertálec premiestnený do súčasného slovenského Manhattanu. Na každom kroku číhali električky rútiace sa rýchlosťou svetla, farebné nápisy lákali nočné mory lietajúce okolo lampy. Človek sa v tejto betónovej džungli, kde ruch a hara-vara sú jeho stálymi spoločníkmi cíti ako slon v porceláne. A ku všetkému sa potkne aj o vlastné nohy.
Ale dnes som tu. Práve nastúpila dvanásta hodina nočná. Veľa vecí je iných ako pred rokom. Namiesto ranného budenia vôňou čerstvo pripravenej kávy sa sporadicky zobúdzam raz na budík, inokedy z vlastnej vôle. Človek vedľa mňa nevonia Old Spiceom, ale Ružovým Adidasom, nosí tangáče a má rovnaký meter na sex s chlapmi ako ja. Stratená – nájdená v tejto zaujímavej naratívnej línii môjho, nášho životného príbehu s jazvou na kolene – pripomínajúc si tak skratový moment môjho života. Stresujúca, meškajúca, vrčiaca, tentoraz stojím za obrazom a sledujem to všetko cez kameru. My stojíme na prahu novej skutočnosti. Tá pojednáva len o jedinom. O osamostatnenej – dospelej – odvážnej – jednote dvoch duší.....
Zdraviac každý nový deň stále s kávovou arómou vo vlasoch a škoricovým balzámom...
Freya
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
aj sa niečo dozvieme..vcelku pekné zhodnotenie Ale myslím, že to zvládaš dobre..žiadny neandertálec..sapiens a ešte aký!