Keďže sa včera, v nedeľu, nedialo nič zaujímavé, len ďalšia nudná návšteva, rozhodla som sa, že 27*December preskočím, pretože Vás nehodlám nudiť neustálym reptaním Freyinej ironickej duše, alebo nekonečnými zástupmi návštevníkov a prejdem k dnešku.
Nedávno sa mi do rúk dostal veľmi zaujímavý článok.“Ako sa stať mrchou?“ Prekvapená som bola teda riadne, keď som zistila, že je tam v článku rozpísaný celý Freyin charakterový kód. Na tri veľké strany! Ako byť prvotriednou mrchou sa netreba učiť z časopisov. Treba ňou len vedieť byť. Ja som teda riadna mrcha, ako som o sebe nedávno zistila. Možno horšia ako Freya. I keď? Tá si už svoju mrchavosť dala, hádam, aj patentovať.
Ráno. 9:00 vojenského času. Budík sa tento krát vypol sám, čo ma dosť naštvalo, keďže som si ho nastavila len z jedného dôvodu. Umyť si vlasy. Po obede ma čakalo jedno dôležité stretnutie, na ktorom som nesmela chýbať a chcela som v plnej paráde predviesť svoje „hair“. Vlasy som si umyla, vyfénovala a mohla som byť spokojná, že mi ako tak držali. Doobeda som strávila osamote s mojím dear fatherom. Keďže mi od sviatkov vianočných z čela nezmizol nápis OBSLUHA, spravila som mu raňajky, kávičku, ktorú som mu priniesla skoro až pod nos a pobrala som sa do izby, že konečne začnem písať článok do práce. Pri počítači som strávila asi pol hodinu, keď dostal chuť na šrotovú, nie nescu, kávu. Nevadí, vravím si. Tiež som si chcela ísť spraviť kávičku na uvoľnenie tej mojej šedej mozgoviny. Keď bola káva hotová, upozornil ma, veľmi decentne, že som pozabudla ako si na čas. Na hodinkách svietil time 11:55. AHA. Vĺčik bol hladnučký. Nevadí. Aj ten môj už protestoval, že je veľa miesta v žalúdku. Tak som dala upiecť morčacie prsia na kari, pripravila som ryžu a aj keď s 15 minútovým meškaním, o chvíľu sme obedovali. Potom som sa decentne vyparila, že sa idem chystať na stretko so spolužiakmi – obľúbenou partičkou a s triednou, ktorú sme mali v pláne pozvať na kávu, ale vystalo to tak, že účet platila ona. Teplá voda ma krásne uvoľnila, pekne som voňala a tak som prešla k zrkadlu, že nahodím omietku. Medzitým mi tri krát cinkol Plamienok (spolužiak). Prvý krát, že či idem na 100%. Druhý krát, keď som mala namaľované len jedno oko, mi volal, že sa stretneme pri kostole a tretí krát mi zabudol povedať, že sa na mňa teší. No veríte tomu? Plamienka mám veľmi rada. Má ten druh pozitívnej energie, ktorý ma na ňom vždy priťahoval. Musím ho mať neustále niekde pri sebe, aby som načerpala trochu tej energie. Je to taký môj dobíjateľný akumulátor. Keď som konečne bola nahodená, navoňaná a do kabelky som hodila nutné veci (mobil, peňaženka, doklady, zrkadlo, balzam, vreckovky), naposledy som sa pozrela do zrkadla, zamávala som Freyi na rozlúčku a vyšla som z dverí. Hneď sa Vám ľahšie dýcha, keď nemáte pocit, že s vami nie je niekto, kto drieme vo vašom vnútri a čaká na vhodnú príležitosť ako ukázať svoju pravú tvár. Zišli sme sa v peknej, útulnej reštaurácii, zasadli sme, samozrejme, za ten najväčší stôl a objednávky na latté, čokoládu, čajíky a capuccinko sa len tak sypali. Keďže sme tak trošku prišli posedieť aj kvôli narodeninám pani triednej, objednali sme si štyri krát fernet citrus, ja som si dala tonic, však nejaký poriadny bavoráčik si dám, jedno soberano, dvaja „abstinovali“, skôr sa ešte pokúšali vytriezvieť a jeden abstinuje už tri roky, takže do toho sme to ani neliali. Štrngli sme si, dopili sme café, porozprávali sme si dajaké pikošky zo sviatkov, chvastali sme sa darčekmi, ironicky sme rozoberali momentálnu situáciu s počasím, na čom sme sa dosť nasmiali, zaplatili sme, teda triedna zaplatila, a brali sme sa dom.
Ja som išla k mame do práce, keďže som sa potrebovala vycikať a dobre mi padlo, keď sme sa mohli rozprávať len my dve , bez sestry, celú cestu domov. A čuduj sa svete, žiadne feministické reči som nepočula. Asi na ňu pôsobí moja sestra viac ako len svojou dotieravosťou, panovačnosťou a pretvárkou. Po návrate domov sa mi Freya zdala aká si nasratá, že som ju nezobrala von, ale miska škoricových cini minis a jedna kávička vyvesili vlajku mieru aj na tomto bojisku.
Je 19:56. Práve sa chystám, že si pozriem môj najobľúbenejší film, pri ktorom sa ani nehanbím za to, že plačem. Freya sa poteší, spolu si krásne poplačeme, spravíme si čajík, zababušíme sa do deky, keďže naši odišli na návštevu (opäť) a cinknem Miškovi, aby ma prišiel na dobrú noc objať. Ako ho poznám, len čo spomeniem film Cold Mountain, dovalí sa aj s tortillami, salsou a citrónovým pivom, ktoré už dva týždne doma opatruje, bezpečne v chladničke. Nevadí. Podstatné je to, že budeme spolu, v teple, pod dekou.......
PS: Občas nie je zlé, chovať sa ako mrcha. Nielen k okoliu, ale predovšetkým aj sama k sebe. Tak zavrite svoje druhé Ja na pár hodín doma a doprajte si ten pocit slobodného dýchania.
Moja úcta
Freya
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
zivot je zmena...preto je dobre niekedy zanechat nase ritualy doma a von volne dychat...a este ze dufam, ze u vas je aj dnes taky dobry vzduch ako zvykne byt, ked vyjdem z vlakovej stanice a zhlboka sa nadychnem
Napíš svoj komentár
Ale je zaujímavé, že si ju vieš udobriť...ide to vážne tak ľahko?